15. december 2012
Napriek všeobecne prijímaným predstavám sú deti neuveriteľne odolné, otužilé a prispôsobivé bytosti. To len my robíme všetko pre to, aby sme to v nich pridusili a zničili.
Nejdeme s nimi von keď prší – však zmoknú!
Nepôjdeme von ani keď mrzne – čo ak im bude zima!?
Nedovolíme im vyliezť až hore na vrch preliezky – čo ak by spadli!?
Nedovolíme im ani hrabať sa v hline – však budú špinavé!
A určite sa nepôjdu brodiť do potoka – dozaista by si nohu o kameň rozrazili!
Nebudeme im nič vysvetľovať – aj tak to nepochopia!
Neporušíme im denný režim – to by im určite uškodilo!
Určite nedovolíme, aby znášali následky svojich rozhodnutí – na to majú predsa ešte dosť času!
Nedovolíme im napiť sa z prameňa – voda je studená. Ochorejú!
Nebudeme ich nútiť, nech sa o seba starajú samé – sú predsa ešte maličké!
Za žiadnych okolností im nedáme možnosť ukázať nám, čo všetko už zvládnu a dokážu aj bez nás – my predsa vieme, že bez nás sú úplne stratené!
A tak stále dookola šklbeme deťom z krídel perie, a tešíme sa akú máme doma utešenú, poslušnú bábiku. Aspoň navonok. Zavše sa posťažujeme, že naše dieťa je hyperaktívne alebo priveľmi agresívne, že má príliš veľa energie alebo rôzne somatické prejavy frustrácie. Že nechce spať a že je obézne. Že sa nevie primerane postaviť k bežnej životnej situácií (ktorú mu doteraz nikto nedovolil zažiť). Divíme sa? Takí sme…my – rodičia. Niektorí viac, niektorí menej.
S každým mojim bezdôvodným „nesmieš“ a „teraz nie“ je moje dieťa nešťastnejšie. Už má našťastie toľko rozumu, aby sa ma opýtalo: „A prečo? Prečo nemôžem?“ Učím sa veľmi pozorne zvažovať svoje zákazy a príkazy, aby ma tí malí človiečikovia čo spávajú v detskej izbe a boja sa hrmenia nezahanbovali príliš často.
Sme omylní ale učíme sa stále. To je dobre.
Autor: tikaka
