Vtáčnik (1346 m.n.m.) zo západu

31. júl 2018

 

 

Trochu nelogicky, vybrali sme sa na Vtáčnik zo západnej strany, od Kamenca pod Vtáčnikom. Najprv sme museli autom obísť celé pohorie, len aby sme nakoniec vystúpili pod kopcom, ktorý máme kúsok za mestom. Na Vtáčniku sme totiž z tej „našej“ strany boli už veľa krát a preto sme chceli vyskúšať inú prístupovú cestu.

 

vtkmb

 

Takmer presne polovica tejto 17,5 kilometrovej trasy vedie po asfaltovej ceste: Prvých 4,5 kilometra po modrej značke od Sekanín po Horný dom a posledných 4,5 kilometra od Horného Domu po Sekaniny. Pri Hornom dome sme sa stočili vľavo, prešli sme hustým malinčím a žihľavou, preskákali sme po kameňoch sme cez potok a začali sme stúpať lesom a popod skaly, cez pováľané stromy, cez kamene a sutinu k Jaseňovej skale. Preliezanie kmeňov a skaliek sa striedalo so svetlým lesom, kamennými útvarmi a vežičkami. Značenie bolo miestami veľmi slabé a turistický chodník križovalo mnoho zvieracích cestičiek, ktoré nás neustále mýlili a odvádzali od správneho smeru.

 

Krátko pred Siahami sme vyšli na širokú, nespevnenú lesnú cestu. Pri jej okraji bolo zaparkované tmavomodré auto, ale modrá turistická značka nikde. Najprv sme šli po ceste vpravo, pretože viedla hore kopcom a zdalo sa nám logické ísť hore. Keď sme ani po 200 metroch nevideli značku, vrátili sme sa späť k odparkovanému autu. Skúsili sme opačný smer, ale ani tam sme nevideli značku. Šli sme teda ešte raz vpravo a potom ešte raz vľavo a motali sme sa tam ako takí motoši, až sme nakoniec značku našli – zarastenú zeleňou na kmeni hustého smreku pri lesnej ceste vľavo. Chvíľu sme šli dole kopcom a o pár minút sme došli na Siahy, odkiaľ sme opäť začali naberať výškové metre.

 

Siahy nám siahli na sily a tempo. Spomalili sme sa na rýchlosť, ktorou sme chodili keď mali deti 3 roky. Z nohy… na nohu. Začínalo byť teplo a ani výška nad 1000 m.n.m. nás nezachránila. Vliekli sme sa ako slimák po fláme. Zojka sa k tomu rozhodla, že ide hľadať hríby a Samko sa zas rozhodol, že ide hádzať palice pomedzi stromy. Ja som bola tá najhoršia, pretože som ich zrušila a hnala hore kopcom, aby sme boli čím skôr na Vtáčniku.

 

vtkmg

 

Tesne pod Vtáčnikom boli čučoriedky. Krásne, veľké, sladké, ešte mokré od rannej rosy, ešte studené v odchádzajúcom tieni stromov. Dali sme si pár plných hrstí a slávnostne sme to dotiahli až na vrch Vtáčnika. Tam bolo teplo a ešte viac čučoriedok a niekoľko kríčkov brusníc. Mraky sivli, zbierali sa a skladali sa do veží a kupol. Pobrali sme sa po hrebeni smerom ku Kláštorskej skale. Pri Kláštorskej skale deti vyplašili osamelého turistu, ktorý si myslel, že ide medveď. Samko síce len škriekal ako sojka a potom chrochotal ako diviak, ale turista to v tom strese zjavne nerozlišoval. Pri skale sme opustili hrebeň a začali sme po žltej schádzať späť ku Kamencu pod Vtáčnikom.

 

Nebo sa zatiahlo a teplota stúpla. Spadlo pár kvapiek a popohnalo nás k rýchlejšej chôdzi. Pri Hornom dome sme sa napojili na asfaltku, po ktorej sme boli ráno prišli, a rýchlou chôdzou sme schádzali dole dolinou. Začalo popŕchať, potom zas prestalo, potom sa rozpršalo viac a potom zas prestalo, potom zas kvapkalo a potom kvapkalo o čosi viac. Nebolo to nič také strašné, kvôli čomu by sme obliekali bundy – len taká letná kropenička. Dobehli sme k parkovisku. Sadli sme si do auta a v tej chvíli sa spustil lejak najväčší, prietrž mračien aj s krúpami. V priebehu minút tiekol po ceste potok a cez dážď nebolo vidieť na viac než pár metrov. Bolo to ako z filmu, ako keby obloha čakala, kedy sa už konečne doterigáme pod strechu, aby konečne mohla vypršať všetko čo nesie.

 

Cestu na Vtáčnik z Kamenca sme zhodnotili ako peknú (skaly, pekný potok v doline, príjemný les, čučoriedky), slabšie značenú a únavnú. Ale to bolo asi hlavne kvôli teplu a dusnu… a možno aj kvôli deviatim kilometrom po ceste. Čučoriedky boli zlatý klinec programu a deťom sa páčil aj dážď na koniec, pretože oni vždy radi zmoknú.

 

vtkmj

 

 

 

Ako sa tam dostať:
Medzi Novákmi a Partizánskym leží obec Zemianske Kostoľany. V Kostoľanoch odbočíme na Kamenec pod Vtáčnikom. V Kamenci pod Vtáčnikom sa napojíme na žltú turistickú značku. Tá nás zavedie za dedinu po úzkej ceste, až na Sekaniny. Cesta pokračuje ďalej, ale je tu zákaz vjazdu. Na veľkej zákrute, asi 20 metrov povyše turistického rozcestníka na Sekaninách je miesto pre asi 5 áut.
Prístupnosť/náročnosť/terén:
Čiastočne okružná trasa má dĺžku 17,5 kilometra. Prevýšenie je približne 950 m. Dospelý človek prejde trasu za 5 hodín 40 minút.

Celý čas ideme lesom. Zo Sekanín kráčame prvých 4,5 kilometra po asfaltovej ceste po modrej turistickej značke. Pri Hornom dome sa stočíme vľavo, prejdeme potok a stúpame do svahu k Jaseňovej skale. Na trase sú popadané stromy, svah je strmý a po daždi blatistý a klzký. Je potrebné sledovať značky – človek ľahko zíde z cesty. Za Jaseňovou skalou sa stúpanie zmierni, ide sa príjemnejšie.

Pri Siahach vyjdeme z podrastu na zákrutu lesnej cesty. Vyberieme sa vľavo, po asi 200 metroch dôjdeme k Siaham. Je tu posedenie, kríž, informačná tabuľa. Od Siah ideme ďalej lesom až na Vtáčnik.

Na Vtáčniku opustíme modrú značku, pokračujeme po červenej, po hrebeni. 5 minút od vrchu, na červenej značke, je prameň s pitnou vodou. Je trochu od cesty, treba zájsť asi 2 minúty od chodníka. Po mierne klesajúcom hrebeni sa dostaneme na Kláštorskú skalu. Pri skale sa napojíme na žltú značku a príjemným klesaním zostúpime späť k Hornému domu. Odtiaľ po asfaltke prejdeme späť na Sekaniny.

Pre deti:
Dlhý výlet s relatívne veľkým prevýšením, vhodný skôr pre väčšie, vytrvalejšie a zdatnejšie deti. Terén je bezpečný. Výnimkou je vrch Vtáčnika a Kláštorská skala, kde hrozí pád z výšky.
Poplatky, vstupné, otváracie hodiny:
Žiadne.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *