5. september 2019 Väčšina Kamarátov, ak nie všetci, uprednostňuje pravidelný, čo najmenej sa meniaci rytmus dňa a týždňa. Potrebujú aby poradie aktivít, ich striedanie, náplň a zameranie, čas jedla a čas spánku, čas práce a čas odpočinku boli čo možno najviac predvídateľné a preto bezpečné a upokojujúce. Niektorí sledujú na hodinkách minúty a pripomenú vám, keď na niečo zabudnete alebo sa omeškáte. Nestíhate položiť večeru na stôl presne …
28. august 2019 Ráno otvárame oči a obraciame tvár k svetlu. Spoza okna šumí les. Drevený dom vŕzga pod prvými rannými krokmi, schody si opäť zvykajú na nohy. Bosé, tiché, veľké, malé, šuchtavé, dupajúce, pomalé, skackavé, náhlivé, špinavé… Zídem dole potichu, pretože takmer všetci ešte spia. Len Dobráčik už sedí v kresle a čaká na začiatok dňa. Je hore od tretej, počula som ho vstávať a buchotať dverami. Zle spáva, má stále hlavu …
6. august 2019 Minule som písala, že v rámci prijímacieho konania nám z Farmy poslali niekoľkostranový dotazník. Viete, ktorá otázka bola pre mňa úplne najťažšia? Bola to otázka o našej motivácii, o dôvodoch pre ktoré sme sa rozhodli na chvíľu sa k ním pripojiť. Zvyčajne mám hneď na všetko odpoveď, ale tu som sa musela zahľadieť z okna ponad zaparkované autá a zasnežené stromy a hlboko sa zamyslieť. Horko-ťažko som prišla na tri dôvody (požadovali aspoň …
24. júl 2019 Z Farmy v Kanade nám poslali niekoľkostranový dotazník. Pochopili sme, že ešte zďaleka nemáme vyhraté. Pýtali sa na nás na rodinu, vzdelanie, zamestnanie, detstvo, vzťahy, názory, motiváciu, zdravotný stav, silné a slabé stránky, talent a záujmy, ciele v živote, skúsenosti, absolvované kurzy a získané certifikáty…Na všetko sme poctivo odpovedali. Vyšlo to na 10 husto popísaných strán pre každého z nás. Okrem vyplnenia zvedavého, podrobného dotazníka sme museli …
20. júl 2019 Pred štyrmi rokmi sme sa vrátili z Islandu. Boli sme pripravení po krátkej prestávke znova niekam vycestovať pretože sme chceli ten nepokoj zo seba dostať. Celkom intenzívne sme vtedy hľadali miesto, kde by sme sa ešte na rok až dva zašili a učinili tak zadosť svojej túžbe po cestovaní a dobrodružstve. Hľadali sme, hľadali a aj sme našli, ale vždy tam bolo nejaké ALE. Nakoniec sme našli miesto, …
31. júl 2017 Pred pár mesiacmi mi Zojka povedala: „Vieš, Veronka, ja si myslím, že ja už som skoro dospelá. Teda…nie úplne, ale už som viac dospelá ako dieťa.“ Spýtala som sa jej, prečo si to myslí. Odpoveď bola zaujímavo logická: „Pretože ja sa v poslednom čase už vôbec nepotrebujem hrať. Aj keď sa nehrám veľa dní, nechýba mi to. Oveľa radšej sa s niekým rozprávam, čítam si, o niečom rozmýšľam …
22. júl 2017 Stojím pod stromom a pchám sa mirabelkami. Už si dávam do úst možno tridsiatu, ale asi skôr päťdesiatu siedmu. Sú tmavožlté, niektoré takmer oranžové. Voňavé. Šťavnaté. Zojka so Samkom stoja pri mne a oberajú a jedia minimálne tak hltavo ako ja. Už sme si niekoľkokrát povedali, že by sme mali skončiť, pretože nám bude zle, ale keď to sa nedá! Mirabelky sú návykové. Príťažlivé. Výborné. …
17. júl 2017 Zajtra je opäť ten deň, kedy odniekiaľ odchádzame. Deti budú smutné. Našli si tu kamarátky. Také naozajstné, asi prvé v ich živote. Sestričky Alinka a Mimi sú nádherné dievčatká. Slušné, múdre, hravé, trpezlivé a šikovné. Za dva týždne s nimi nebol ani jeden, jedinký problém. Stále sú v dobrej nálade, vedia sa pekne porozprávať, nechcú súťažiť ani byť všade prvé, nepredvádzajú sa ani sa nevychvaľujú, jednoducho – je s nimi dobre. …
9. júl 2017 Po týždni sme sa preladili. Poniektorí z nás sčasti, poniektorí menej. Svet tu funguje odlišne než sme zvyknutí. Dom, akokoľvek fascinujúci, stráca svoje svetlo vždy keď Jola odíde. Ona je tá, ktorá dáva priestoru život. Ona je tá, ktorá udáva tempo a spôsob, akým sa tu veci robia a akým tu ľudia žijú. Človek na to príde až časom, pretože na prvý pohľad sa zdá, …
3. júl 2017 Malinký autobus z Lodže do Bukowca bol takmer plný. Keď sme pristúpili, bol už úplne plný, vrátane uzučkej uličky, ktorú vypĺňali naše ruksaky. Chlapík ktorý pristúpil na ďalšej zastávke otvoril strešné okno a konečne sme sa mohli nadýchnuť. Sedeli sme celkom nehybne, pritlačení k sedadlám miernou úľavou po miernom strese, aký sa občas vyskytne keď prestupujete z vlaku na autobus v neznámom meste a máte na to len 20 minút. Na …
