Prechod Českého raja s deťmi – 4.deň (Mladějov – Turnov)

31. máj 2018

Štvrtý deň sa ukázal ako krízový, najnáročnejší deň. Bol to štvrtý deň pochodu v takmer neznesiteľnom teple v kombinácii s neúnavným hmyzom. Zdá sa, že tento týždeň sa počasie rozhodlo vyskúšať si letnú, tropickú variantu mája a nepomôže nám vôbec nič. Ani vyraziť ráno pred pol siedmou. Posledných 5 kilometrov z Mladějova do Turnova bol boj so sebou, horúčavou, prašnými ulicami a nohami brniacimi od tvrdej cesty. Ruksaky dnes boli ťažké, kilometre dlhé, vietor lenivší a nálada v skupine o čosi podráždenejšia.

Z Kempu Zelené údolí sme odchádzali krátko po svitaní. Na recepcii ešte nikto nebol. Kľúče sme aj s odkazom a slovom na rozlúčku nechali na drevenom stole pod popolníkom pred dverami recepcie. Rozbehli sme sa v ústrety Troskám. Silueta Trosiek sa vypĺňala detailmi ako sme sa čoraz viac približovali. Pod zrúcaninou traja robotníci v oranžovo-zelených montérkach v tichosti jedli biele rožky s nátierkou. Na kríku spieval drozd. Rosa po okrajoch ciest vysychala. V tráve za elektrickým ohradníkom ležali obrovské kravy a z otvorených okien v chate pod hradom sa ozývali hlasy detí.

Ráno už jasnelo do dňa, keď sme opatrne našľapovali okolo rybníka Vidlák. Kto by nás videl z diaľky, asi by si ťukal na čelo. Pomaly sme stúpali po širokej, rovnej ceste, opatrne, ako po skle, po špičkách. Zojka občas zjajkla a zabožekala, zastala a potom sa zas neisto pohla dopredu. Kto by podišiel bližšie, videl by, že zem sa hmýri stovkami maličkých žabičiek čo vyskákali z jazera a teraz zaplavovali cestu a zmätene poskakovali nepredvídateľnými smermi. Pár žabiek pravdepodobne prišlo našou nohou o život, pretože sa ani pri najväčšej snahe nedalo predpokladať, kam sa každé z troch tuctov zvieratiek na jednom metri štvorcovom pohne v nasledujúcej sekunde.

Od rybníka Vidlák po Hrubú Skálu nás čakalo dlhých, nezáživných 5 kilometrov lesom. Šli sme prevažne v tichosti, ponorení do seba, počúvali sme les a sledovali ako cesta ubieha pod nohami. Všetkým nám bolo jasné, že toho dnes všetci majú plné zuby a rovnako nám všetkým bolo jasné, že to tu teraz nebudeme príliš rozpitvávať, pretože by to aj tak nemalo význam. Tak sme len šli a šli a deti si občas dovolili zavzdychať, že už chcú byť v Turnove. Pri zámku Hrubá Skála práve obchodníci rozkladali svoje stánky. Uvedomila som si, že je vlastne ešte len neskoré ráno, aj keď my už pomýšľame na skorý obed. Zastavili sme sa na rázcestí U Adamova lože a najedli sme sa. Na chvíľu sme sa necítili tak podivne zúfalo, pretože pečivo bolo skutočne dobré a voda vo fľašiach bola ešte trochu chladná. Čo viac si môže unavený človek želať!

U Adamova lože sme zišli z červenej značky a zvolili sme dlhšiu cestu po žltej značke. Deti trochu šomrali a protestovali, pretože to znamenalo predĺženie trasy o kilometer, ale nakoniec sa im páčilo. Po ceste sme narazili na ďalší detský náučný chodník, prešli sme sa pomedzi skaly, zastavili sme sa pri symbolickom cintoríne horolezcov, videli sme koníka zvážať drevo a doplnili sme si pitnú vodu v jednom z mnohých prameňov pri chodníku. Konečne! Konečne sme mali nielen pitnú (zdravotne nezávadnú) ale aj pitnú (chuťovo dobrú) vodu! V Mladějově bola voda na hranici znesiteľnosti a piteľnosti a teraz sme po dvoch dňoch konečne mali fľaše plné chutnej, dobrej vodičky! Antonínův pramen radím medzi najsvetlejšie body dnešného dňa.

Pri Valdštejně Zojka so Samkom odpadli na drevené lavice pri drevených stoloch neďaleko mosta. Na jednom stole bola prilepená vyžutá žuvačka, na druhom bola osminka paradajky. Pred tým ako sa deti teatrálne zrútili do polohy ležmej si ešte stihli všimnúť, že na moste sú pekné sochy a na informačnej tabuli je napísané, že Valdštejn je najstarší hrad v Českom Raji. Niekedy ma fascinuje čo si také dieťa dokáže všimnúť aj keď už od únavy sotva rozpráva. Do Turnova stále ostávali viac než 4 kilometre, prevažne dole kopcom. Motivovali sme naše potomstvo nanukom a to trochu zabralo, ale aj tak sa šlo nadoraz. Po ceste sme si trochu zdvihli náladu čerešňami, rozhľadňou a nakoniec prišla aj vytúžená zmrzlina z prvého možného obchodu na kraji mesta.

Bolo horúce popoludnie. Ulice boli plné ľudí a áut. Všetci sa ponáhľali z práce a zo školy. Posledný kilometer cez Turnov nám zobral poslednú silu a dal zabrať viac než celý dnešný výlet. Zojkina zmrzlina sa roztiekla skôr, než ju stihla zjesť.

Keď sme sa zložili v hrubých, studených múroch Sokolovny, boli sme najšťastnejší a najvďačnejší ľudia v Turnove. Deti asi 2 minúty pokojne (zdalo sa mi?) ležali na váľandách vo vychladenej kuchynke. Potom si dali sprchu, vypili pol litra vody a fičali ďalej akoby nič. Takmer 24 kilometrov sme zvládli bez väčšej ujmy na zdraví a deti si urobili svoj nový diaľkový rekord.

Autor: tikaka