6. január 2017
Či domáca škola znamená automaticky úplnú slobodu v učení? Nie. Neznamená. Aspoň teda na Slovensku určite nie. Ak niekto tvrdí opak, má pravdepodobne dieťa v škôlkarskom veku alebo maximálne v prvých dvoch ročníkoch základnej školy. Či sa nám to páči, alebo nie, musíme to dieťa aspoň trochu a aspoň občas dotlačiť k veciam, ktoré sa mu práve nechcú robiť. Či sa nám to páči, alebo nie, musíme ho občas nasilu naučiť veci, ktoré nepokladáme za dôležité alebo potrebné. Pretože každého pol roka sú skúšky a na nich musí dieťatko ukázať to, čo štátny vzdelávací program a štandardy vyžadujú.
Že vie variť alebo šiť? Že pozná všetky liečivé byliny v okolí? Že nádherne spieva? Že je samostatné, slušné a asertívne? Že prečíta 4 knihy za mesiac? Že je zručný rezbár alebo skúsený záhradkár? Že je vynikajúci športovec? To v skutočnosti nikoho nezaujíma. Vzdelávací program je viac-menej záväzný. V ústretových školách vám umožnia presunúť niektoré učivo do vyššieho ročníka, ale kým sa rok s rokom zíde, musíte to do dieťatka dostať. Bez ohľadu na to, že by možno potrebovalo ďalšie dva roky, aby dostatočne dozrelo a pochopilo látku za deň, miesto niekoľkotýždňového trápenia. Bez ohľadu na to, že ho niečo momentálne vôbec nebaví a najradšej by si celé dni len stavalo z lega, vystrihovalo a lepilo.
Sama vidím, že ono to raz všetko príde, keď nastane ten správny čas. Keby sme naozaj mali slobodu dať deťom slobodu, pravdepodobne by sa to čo potrebujú nakoniec naučili. Možno neskôr, možno skôr, možno oveľa neskôr, možno len tak mimochodom, ale naučili by sa to. Určite nie podľa štátom schváleného plánu…ale vedeli by to. To sa týka predovšetkým učiva prvého stupňa základnej školy. Druhý stupeň už je trochu iná pesnička.
Kto si myslí, že deti by bez nútenia k učeniu zleniveli a začali by situáciu zneužívať, asi nikdy nevzdelával deti v súlade s ich potrebami. Deti sú zvedavé. Sú prirodzene činorodé. Chcú sa dozvedieť. Rýchlo pochopia, že vedomosti znamenajú moc. Nadobúdanie vedomostí potom nemá podobu sedenia pri pracovných zošitoch. Je to skôr úprimná a sústredená snaha niečo pochopiť, pretože to práve teraz potrebujú alebo chcú vedieť. V takom prípade je treba len zlomok času a úsilia na to, aby niečo poňali a zapamätali si to. A je naozaj na nezaplatenie, keď v takých chvíľach vidíte, ako sa im z hlavy parí a v očiach sa im blýska a tvár sa im rozjasňuje absolútnou radosťou z toho, že sa niečo dozvedeli, že niečo objavili, alebo na niečo prišli.
Dá sa vyhnúť tomu, aby sme deti nútili k niečomu, na čo nie sú pripravené? Ťažko. Môžeme to obmedziť na minimum, ale nedá sa tomu vyhnúť úplne. Hľadám v tom výhody. Beriem to ako prípravu na neskorší život: aj tam budú musieť občas robiť veci, ktoré ich nebavia, učiť sa to čo ich nezaujíma, prekonávať sa, dotlačiť sa k niečomu čo im je takmer odporné. Beriem to ako budovanie ich vôľových vlastností. Beriem to ako príležitosť pre deti, aby si zažili ten pocit, že zatiaľ na to nemám, ale keď sa trochu posnažím, dokážem to. Vo všetkom sa dá nájsť niečo pozitívne, no nie?
Autor: tikaka
Dakujem za tento článok!