Svetoví kamaráti – Tanya

25. september 2017

 

 

Minule som spomínala nášho prvého hosťa / pomocníka Mustafu. Krátko po tom, ako sme mu zakývali z nástupišťa na vlakovej stanici, začali sme si cez HelpX dopisovať s Táňou. Slovo dalo slovo a po troch dňoch cesty z Ruska vystúpila z autobusu v našom meste drobná čiernovlasá žienka. Deti ju šli čakať na autobusovú stanicu s privítacím plagátom Welcome Tanya a doviedli ju domov. Táňa sa zaujímavým spôsobom včlenila do našej rodiny. Školský rok už bežal a všetci sme mali svoje povinnosti, pochôdzky a rozvrhy. Táňa s pokojom a úplne nenápadne nastupovala a zastupovala (mňa) vo chvíľach, keď bol čas zobrať deti von, alebo ich zamestnať alebo sa s nimi pohrať a nechať ich nech sa pochvália svojimi knihami a hračkami.

Umenie zvládať deti prejavila Táňa hlavne posledný deň: Samko v parku stúpil do osieho hniezda a osy sa samozrejme rozhodli mu to vrátiť a do pomsty zahrnúť aj Zojku, ktorá stála vedľa. Táňa mi neskôr vravela, že deti zrazu začali plakať a bežali preč… a ona im nič nerozumela, pretože cez plač hovorili po slovensky. Až keď aj ju pichla osa, uvedomila si, čo sa stalo a rozbehla sa za nimi. Obe deti boli pichnuté len 3 či 4 krát ale vystrašené boli poriadne. Keď prišli roztrasené a uplakané domov, nedokázala som sa im venovať, pretože som bola “v práci“ a nemohla som odísť. Táňa bola aspoň tak preľaknutá ako ony. Keď som však skončila s prácou a prišla som za nimi, všetko (až na opuchnuté tváre, nohy a ruky) bolo v najlepšom poriadku. Deti mali zjedený olovrant, boli prezlečené, umyté, sedeli za stolom a práve dokončovali lepenie polkruhových zvieratiek z farebných papierov. Táňa ich tak zmotivovala a namotala, že na chvíľu zabudli na osy a svrbenie a nadšene mi ukazovali čo vyrobili. Ešte stále vystrašená Táňa sa s jemným úsmevom utiahla do izby a večer sa (konečne) dala nahovoriť na malé pivo.

 

 

Táňa je vyštudovaná umelkyňa. Po škole pár rokov pracovala v škôlke a potom v detskom domove. Potom sa rozhodla, že chce cestovať, ale uvedomila si, že s ruštinou ďaleko nezájde. A tak šla na pol roka do Anglicka ako dobrovoľníčka /au pair. Na začiatku vedela len pár slov, po pol roku je schopná porozprávať sa o systéme náhradnej rodinnej starostlivosti, školstve, zdravotníctve, rodine, poverách, folklóre a dokáže pozerať anglické filmy bez titulkov. Odvtedy už bola v niekoľkých európskych krajinách a čoskoro si plánuje pozrieť Maroko, Egypt a možno Kanadu. Živí sa písaním článkov pre cestovateľský blog a robením krajčírskych strihov na objednávku. Páčilo sa jej, že na Slovensku máme veľa zachovaných vidieckych stavieb a málo vysokých budov. Urobili sme si spoločný výlet do Španej Doliny a odporučili sme jej Kremnicu. Z oboch bola unesená a povedala, že o nich napíše, aby sa o nich ľudia dozvedeli, pretože na bežných cestovateľských stránkach sa hovorí len o Banskej Bystrici.

 

 

Naši prví dvaja pomocníci splnili všetky očakávania: Deti boli dlhodobo vystavené angličtine. Dozvedeli sa čo-to o dvoch, doteraz úplne cudzích, krajinách. Oddýchli si odo mňa a ja od nich. Mala som čas urobiť džem, niečo upiecť, odpovedať na e-maily a v pokoji uvariť. Táňa za mňa na chvíľu prebrala rolu “učiteľky“ výtvarnej výchovy, za čo som jej veľmi vďačná, pretože maľovanie, koláže, origami a šrafovanie ja veľmi nemusím. Mustafa zas dennodenne trpezlivo napĺňal Benjamínovu potrebu hrať šach a Zojkinu potrebu variť.

Či by sme to zvládli aj bez nich? Ale isteže! Deti sú zvyknuté, že keď obaja pracujeme, musia byť samé, samé sa vyprevadiť z domu na krúžky, aj sa vychystať von, či uložiť do postele. Naše rozhodnutie pozývať k nám ľudí nepramení z toho, že nestíhame a nezvládame. Je to skôr o tom, čo som spomínala minule: Je to experiment, výzva, novota. Niečo, čo nám spestrí život a raz za čas zmení rutinu. Niečo, čo obohatí domáce vzdelávanie o angličtinu, zemepis, multikultúrnu výchovu a etiku v praxi.

 

Necelé dva týždne po Táninom odchode sa mi Samko zveril, že už by k nám zasa mohol voľakto zaujímavý prísť. V zime ľudia zvyčajne necestujú, ale možno sa ešte niekto nájde.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Komentáre:

  1. Vau, Veronika, toto je super nápad. Ako dlho u vás boli? Perfektná myšlienka, si nám nasadila chrobáka do hlavy 🙂

    • Boli u nás okolo týždňa. Brali by sme aj dlhšie (hlavne u Táni), ale mali sme rozrobené nejaké ďalšie plány a ona si potom dohodla ďalší HelpX v Nemecku. Ale dĺžku pobytu si môže každý upraviť sám. Od 2 dní po celý rok. Niektorí ľudia si takýmto spôsobom vykrývajú pestúnky k deťom, kuchárky a záhradníkov…a berú aj na dlhšie. Hornú časovú hranicu obmedzujú len prípadné víza, ak je ten človek z mimo EU.

Napísať odpoveď pre tikaka Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *