Trúbiaci kameň

31. august 2012

 

V diaľke sa ozvalo vrčanie a hučanie. Rozliehalo sa tichým lesom a postupne sa približovalo. Nakoniec sme rozoznali, že to bude nejaké veľké vozidlo, ktoré ide za nami po lesnej ceste. Odstúpili sme sa a čakali sme, čo sa vynorí zo zákruty. O chvíľu sa objavila veľká Tatrovka, prešla okolo nás a o pár metrov ďalej zastala a vypla motor. Vrátili sme sa späť na cestu. Prečo zastala? Nedá sa ďalej ísť? Pokazilo sa niečo? Stalo sa niečo šoférovi? Pomaly sme kráčali smerom k vozidlu a čakali sme, či znova naštartuje a pohne sa ďalej, alebo ho budeme musieť obísť. Vtom sa otvorili dvere na šoférovej strane…

„Kam idete? Na Trúbiaci kameň?“ zakričal na nás opálený pán, vykláňajúc sa v dverí. Prikývli sme.

„Poďte! Zoberiem vás!“ povedal.

„Ale my to máme ako prechádzku….ďakujeme…však my prejdeme…“  snažili sme sa mu vysvetliť, ale on sa nedal.

„To máte teda riadnu prechádzku! Však to je ešte 5 kilometrov len po odbočku a potom ešte do doliny hore… Poďte, ja vás odveziem! Aj tak to budete mať potom ešte celkom dosť.“

Pozreli sme sa s Mirkom na seba a ja som si uvedomila, že deti z toho budú mať zážitok aspoň na mesiac. Okrem toho, ani ja (a ako som sa neskôr dozvedela, ani Mirko) som v Tatrovke ešte nikdy nesedela. Tak sme teda nasadli.

 

 

 V Tatrovke

 

Pán nám pomohol usadiť sa, naštartoval a pokračoval po lesnej ceste. Zavše na nás pozrel, ako tam všetci štyria sedíme a usmievame sa ako šialení. Občas niečo prehodil a usmieval sa tiež. Viezli sme sa stále ďalej a ďalej. Chvíľami sa mi zdalo, že také veľké auto sa na tú cestu určite nezmestí a určite sa skotúľame dole brehom do potoka. Pán za volantom bol však taký pokojný, že som sa rozhodla mu dôverovať. Napokon sme zastali. „Tu ja končím… Ešte vás preveziem cez tamto blato,“ povedal pán, previezol nás cez blato, pomohol nám vystúpiť , zacúval späť a začal nakladať drevo na auto. Chvíľu sme ho pozorovali, a potom sme pokračovali ďalej. A veruže to bolo ešte celkom ďaleko! Keď si pomyslím, že by sme to všetko mali prejsť peši…asi by sme to nestíhali a deti by sme museli odniesť.

 

 

Žiadny BUS sme tam nenašli… Ani zastávku…

 

O hodinu sme došli až k odbočke k Trúbiacemu kameňu. Viac-menej rovný, pohodlný chodník sa tu mení na riadnu strminu. Našťastie je to len pár minút. Vydriapali sme sa hore, deti si sadli vedľa kameňa a Mirko skúsil zatrúbiť. A aj sa mu to ako-tak podarilo! Znelo to trošku ako zachrípnutý jeleň. Deti sa zľakli a rozplakali sa. Pôvodne si to chceli skúsiť tiež, ale po tom, čo videli / počuli čo kameň dokáže, sa ho už nechceli ani dotknúť. Mirko zatrúbil ešte niekoľko krát, a potom sme to nechali tak. Detičky sa upokojili a Zojka sa odvážila aspoň strčiť prst do diery.

 

 

Trúbiaci kameň

 

Cestou späť deti spali v šatke. Spadlo pár kvapiek, a potom zas vyšlo slnko. Prebehla srnka. Zaškriekala sojka. Drevorubači na seba pokrikovali na stráni. Vietor sa občas dostal aj k nám…ale väčšinou ostal lietať nad vrcholkami stromov. Modré trnky. Oranžové šípky. O pár týždňov dozrejú a bude na čajík.

 

Ako sa tam dostať:
Vo Zvolene odbočíme na Dobrú Nivu / Krupinu. Asi kilometer za Dobrou Nivou odbočíme vľavo na Pliešovce / Senohrad. Ideme stále rovno. V Senohrade pokračujeme rovno smerom na Dačov Lom. Nedôjdeme však až do Dačovho Lomu. Ešte pred tým odbočíme doprava na Sucháň. Zelená značka začína v centre obce pri potravinách.
Prístupnosť / náročnosť / terén:
Po celý čas ideme lesnou cestou. Stúpanie je minimálne. Cesta je po celý čas v tieni. Záverečné 3-4 minúty k Trúbiacemu kameňu musíme vystúpať po strmšom kamenistom svahu. Nie je to nič ťažké, zvládne to každý.
Cesta je dosť dlhá a v podstate nudná. Ide sa lesom, ktorý po celý čas ostáva rovnaký. Trasa je 6,5 km dlhá (len tam) a malo by nám to trvať 1hodinu 35 minút. Pre malé deti je to veľmi nezáživné. Keďže späť sa ide tou istou cestou, jednotvárnosť vychádzky sa ešte zvýrazní.
Pre deti:
Trúbiaci kameň.
Poplatky, vstupné, otváracie hodiny:
Žiadne. Vraj sa dá v Sucháni zajednať sprievodca, ktorý s vami pôjde ku kameňu a ukáže, ako sa na neho trúbi. Ak ste však niekedy (uspešne) fúkali do trubky, máte výhodu – do otvoru v kameni treba fúknuť rovnakým spôsobom.
 Autor: tikaka

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *