Príliš skoro a príliš neskoro

4.november 2015

 

 

Čoraz viac obdivujem dobrých učiteľov. Musia to byť kúzelníci. Mám na starosti len dve deti a aj tak sa mi nepodarilo odhadnúť ich schopnosti a ten správny čas, kedy treba vhodne zasiahnuť .

 

Príliš neskoro

Benjamíno vždy bral matematiku ako veľkú, jednoduchú hru. Čísla, porovnávanie, priraďovanie, triedenie podľa hoci aj 4 kritérií, geometrické tvary, rozklady čísel, sčitovanie, odčítavanie, základy násobenia a delenia… Matematizoval si svet okolo seba, mal všetko zrátané, porovnané, potriedené. Mal v tom, zdalo sa, jasno. Všetko išlo hladko a rýchlo.

Vypĺňanie matematických zošitov považoval za oddychovú činnosť. Počítal príklady tak rýchlo, že som si nestihla ísť do kuchyne po čaj. A potom, krátko pred zvládnutím prváckej matematiky, sme zrazu narazili! Čo sa stalo?

 

Sedí synček, sedí,
von z obloka hľadí,
bociany na streche počíta,
ďalšiu úlohu si nepýta.

 

Prídem k nemu a spýtam sa, či už skončil. Synček neodpovedá, len si niečo pomrnkáva a čudne sa tvári. Napadne mi, že som mu asi dala príliš ľahkú úlohu a synček sa nudí. Kontrolujem zadanie, v hlave si rýchlo prebehnem postup riešenia a zistím, že tam problém určite nebude. Čo sa teda deje?

Po chvíli páčenia informácii dostanem zo svojho nekomunikatívneho potomka jasný verdikt: Takáto úloha sa mu nepáči, pretože je ťažká a on ju nebude robiť. Pomôžem mu teda, postupne prídeme na to, ako by sa to dalo vyriešiť a pohneme sa ďalej. Ale v hĺbke svojho učiteľsko-materinského srdca viem, že toto nebola chvíľková indispozícia. Poznám svojho syna. Na ďalšie dni si pripravím kadejaké úlohy a matematické hlavolamy, aby som prišla na to, kde nastal problém.

 

Po necelom týždni mám diagnózu: Moje dieťa spyšnelo a zlenivelo. Po mnohých týždňoch a mesiacoch skúseností s matematikou, ktorá bola pre neho jednoduchá a zvládnuteľná bez väčšej námahy prišiel na to, že matematika je vlastne veľmi primitívna záležitosť, pri ktorej vôbec netreba rozmýšľať. Keď mal zrazu vyriešiť zložitejšiu úlohu, kde bolo treba aj skúšať, trochu zariskovať a uvažovať, zdalo sa mu to príliš veľa práce.

Príliš dlho som ho nechala, nech sa teší z ľahko získaných úspechov. Myslela som si, že mu tým nemôžem poškodiť. Myslela som si, že mu to dodá viac chuti k ďalšej práci. Príliš neskoro som začala pritvrdzovať a vyžadovať od neho viac, keď som videla, že má na viac.

Chyba sa stala, chyba sa dá napraviť. Zaviedli sme Bonboniéru. Je to obyčajný kus papiera, na ktorom je vytlačená mriežka. Za každý samostatne vyriešený matematický bonbónik (náročnejšiu úlohu) si môže do štvorčeka nalepiť samolepku. Bonboniéra zaúčinkovala okamžite, synček je zrazu motivovaný a nadšený z vlastných úspechov. Ľahké úlohy som mu vyškrtala z pracovného zošita a vymýšľam mu iné. Už nepostupuje tak rýchlo, ale je spokojnejší.
 

zojorkavstodvare

 

 

Príliš skoro

Zojka sa snažila držať krok s bratom. Nebránili sme jej. Keď chce, tak chce. Očividne na to ešte nebola pripravená, ale matematické zošity majú svoje príťažlivé čaro: sú tajomné, farebné, iné, úspech sa dostavuje (ak sa dostavuje) okamžite.

Zvládli sme spoločne všetky základy: priraďovanie počtu k číslam, porovnávanie, naučili sme sa, že + znamená pridaj a – znamená zober, naučili sme sa pohybovať na číselnej osi, aj odrapotať čísla od 0 do 20. Potom prišlo na rad samotné sčitovanie a odčítavanie.

Tam sme rýchlo a bolestivo skončili. Jednoducho to nešlo a nešlo. Nepomáhalo nič. Ani skákanie po matematických schodíkoch, ani príklady s kúpenými a zjedenými koláčmi, ani hry s kamienkami a jabĺčkami a niekedy dokonca nepomáhali ani prsty. Kadečo som skúšala, hry som vymýšľala, kartičky vyrábala, týždne a týždne som najzákladnejšie základy dookola omieľala. Nič, ale naozaj nič nepomáhalo. Zojka sa zasekla. Prejavilo sa to, že sme začali príliš skoro. Zbytočne skoro. Začala strácať vieru v seba a svoje schopnosti. Každodenne zlyhávala aj v tých najľahších úlohách, o zložitejších či logických úlohách nemohlo byť ani reči. Už si nebola istá ani v tom, čo kedysi naisto vedela.

 

Po predošlých skúsenostiach s podobnými zaseknutiami sme matematiku na čas úplne vylúčili zo života. Odložili sme pracovné zošity, pomôcky, kartičky a obrázky. Nikto nikoho do ničoho nenútil. Po mesiaci si Zojka sama vytiahla matematické hry, začala si prezerať už vyplnené pracovné listy a požadovala, aby som jej vymýšľala úlohy s číslami. Prišlo mi to ako zázrak a opatrne som ju sledovala, bez dychu, aby som ju nevyplašila.

O ďalšie dva týždne už bez prstov zvládala 3+1 a 3+2 a dokonca aj 3-1 a 3-2, bez toho aby som sa o to ja akokoľvek zaslúžila. Jednoducho prišiel jej čas. V priebehu nasledujúceho mesiaca ju to tak chytilo, že si vyťahovala matematiku vo svojom voľnom čase a chodila mi pyšne ukazovať čo všetko sama vyriešila.

Ešte stále liečime ranu, ktorú utrpelo jej sebavedomie. Ešte stále neverí, že je dosť šikovná na to, aby matematike rozumela a aby ju zvládala. Neverí, že to dokáže sama. Vidí však úspechy, ktoré dosahuje. Vidí, že už mnohým veciam rozumie. Uvoľnila sa natoľko, že vidí ako nám matematika pomáha každý deň a prečo je vlastne taká dôležitá.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *