Ako ísť s malými deťmi do hôr a nebáť sa

 

Alebo: Ako ísť tam a šťastne sa vrátiť späť

 

Máte radi kopce? Skaly? Hlboké doliny a voňavé bystriny? Máte radi keď vám vietor sviští okolo uší a vy sa musíte pridŕžať stromu, aby neodsvišťal s vami? Máte radi samotu? Ticho? Radi sa bojíte medveďov, divých psov a diviakov? Máte radi ten pocit, keď už nevládzete urobiť ani krok? Ak nie, zavrite tento text a choďte robiť niečo užitočnejšie. Choďte, aby ste neboli zhrození z toho, že takejto trýzni chce niekto vystaviť aj svoje deti :-).

 

Ak bude niekto hľadať na internete odporúčané normy pre pobyt dieťaťa v horách, nájde približne toto, v rôznych obmenách:

 

Roky Váha ruksaku Max. výšková hranica Obmedzenia Iné
0 – 2 Žiadna 1500 m.n.m. Nie je vhodné brať deti do lanovky a na vysokohorské túry. Dieťa chodí minimálne. Viac času venujeme prestávkam. Pohybujeme sa v dolinách, po spevnených cestách. Uprednostníme slnečné, teplé počasie.
2 – 6 od 4. roku max. 1kg 3000 m.n.m. Dieťa nie je schopné dlhodobejšieho sústredenia. Nevie identifikovať, ani predvídať nebezpečenstvo. Môžeme si dovoliť krátke (nie viac ako pol dňa) túry s častými zastávkami. Od 4. roku je možné začať dieťa oboznamovať s náročnejším terénom.
6 – 9 max. 2kg 3000 m.n.m. Dieťa si uvedomuje nebezpečenstvo, ale nevie ho predvídať. Dieťa zvládne celodňový výlet s častými, zaujímavými zastávkami.
9 – 12 max. 4kg 4000 m.n.m. Dieťa je schopné predvídať nebezpečenstvo až od 9.-11. roku života. Dieťa je schopné túry v členitom teréne. Dieťa je schopné viacdňového pochodu.

 

Príde mi to ako dobrý základ, podľa ktorého sa dá približne zorientovať v tom, čo si rodič môže alebo nemôže dovoliť. Niektoré veci sa mi však zdajú až prehnane opatrné. Najmä tieto tri:
 

1. Udávané hmotnosti ruksaku vyzerajú vcelku rozumne. Je samozrejmé, že nezaťažím 3 ročné, 12 kilové dieťa 5 kilovým ruksakom. Ale prečo 6-9 ročné deti nemajú „povolené“ odniesť všetko, čo na výlet potrebujú? Pitie, jedlo, vetrovka, náhradné oblečenie, pršiplášť a ruksak vážia 3-4 kilá. Nič strašné, keď si uvedomíme, že deti v tomto veku ťahajú každý deň do školy aj zo školy tašku, ktorá váži niekedy viac ako dvakrát toľko, koľko je udávané v tabuľke!
 

2. Údaje o dĺžke a náročnosti výletov by som tiež brala veľmi orientačne, s prihliadnutím na schopnosti, prirodzenú výdrž a trénovanosť dieťaťa. Samozrejme, kĺby a chrbticu netreba preťažovať. Následky sú na celý život. Ale ak je dieťa od prírody vytrvalé a miluje dlhé pochody, prečo mu brániť? Naopak: ak dieťa v živote neprešlo ďalej ako do parku cez ulicu a späť, nemôžeme čakať že v 8 rokoch bez problémov zvládne celodenný výlet.
 

3. Myslím, že ani náročnejšieho terénu sa netreba až tak veľmi báť. Videla som možno 4-ročného špunta zlyžovať svah, na ktorý by som sa ani ja neodvážila! Svoje dieťa by som tam určite nepustila! Čiže: všetko sa dá, keď má človek (dieťa) prax, relatívne pravidelný tréning a je pod dohľadom rozvážneho človeka.

 

 

Bezpečnosť

 
Na túre s deťmi je najdôležitejší skúsený a zodpovedný dospelý. Toho by sme nikdy nemali zabudnúť doma.
 

Skúsený a zodpovedný dospelý

…sa orientuje v teréne a pozná ústupové cesty.

…pozná fyzické a psychické schopnosti všetkých členov skupiny a riadi sa podľa najslabšieho.

…vie odhadnúť vývoj počasia.

…nosí lekárničku a vie poskytnúť prvú pomoc.

…dohliada nad výbavou a výstrojom všetkých detí.

…predvída nepredvídateľné.

…dbá na biologické potreby detí, najmä pitný režim a odpočinok.

…pozná potenciálne nebezpečenstvá.

…je dostatočne odolný voči stresu a námahe.

…má v zásobe dostatok jedla a pitia pre všetkých členov skupiny.

…je schopný rýchlo sa rozhodovať a preberať zodpovednosť za svoje rozhodnutia.
 

Samozrejme, aj deti treba poučiť. Ale musíme si uvedomiť jednu vec: Nikdy nemôžem brať dieťa na zodpovednosť. Nestačí povedať: „Nos klobúk proti slnku, pretože inak dostaneš úpal!“ alebo „Neskáč dole zo skál do sutiny!“ a považovať to za vybavené. Nemôžeme nikdy povedať „… však ja som mu to vravela! …že to nemá robiť! Tak mu treba!“
 

Sme zodpovední za svoje deti. Keď ich už zoberieme do relatívne nebezpečného prostredia (a myslím, že hory sú pre deti v celku nebezpečným prostredím), musíme sa o ne postarať. Je to naša psia povinnosť.

 

 Krížna1988

Krížna vo Veľkej Fatre. Apríl 1988.
(Na fotke: tikaka)

 

 

Niekoľko dôležitostí

 
Deti nie sú hlúpe. Nie sú a za tým si stojím. Sú neskúsené, ale nie sú hlúpe. Dokážu svojim spôsobom porozumieť závažnosti situácie. Dokážu urobiť v správnej chvíli tú správnu vec, ktorá im “zachráni život“. Videla som to veľa krát u našich detí – je to inštinkt. Nezaškodí však vštepiť im zopár maličkostí, ktoré sa im môžu (nielen v horách) zísť:
 

 Ak sa stratíš a nikto nie je nablízku, ostaň kde si. Nekrič! Pískaj! (Dieťaťu zavesíme na krk píšťalku a vysvetlíme, že nie je pre zábavu. Staršie dieťa poučíme o základných zvukových signáloch v horách).

 Ak sa stratíš a vidíš ľudí, hneď choď za nimi a ukáž im tento štítok. (Dieťaťu pripevníme na ruksak štítok s menom, krvnou skupinou, dátumom narodenia a telefónom na oboch rodičov.)

 Na turistickom chodníku majú prednosť ľudia idúci hore.

 Ak uvoľníš kameň (kus dreva, pôdu) a on sa začne kotúľať, alebo nebodaj padať dole, zakrič niečo na výstrahu. Najlepšie: Pozor, padá kameň! 🙂

 Nechoď cez snehové polia sám! Nikdy. Aj keď je tam vychodený chodníček. Nechoď cez snehové polia sám!

 Počúvaj ma na slovo! Reaguj hneď! Je to veľmi dôležité.

 Ak sa dostaneš do ťažkej, stresujúcej či nebezpečnej situácie, nehysterči, neplač, nepanikár. Je to zbytočné a nebezpečné. (Toto sa učí véééľmi pomaly. Rýchlosť osvojenia tohto návyku závisí od povahy dieťaťa.)

 

 

Motivácia?

 
Predstavte si hôľnatý hrebeň Veľkej Fatry alebo skaly Vysokých Tatier. Pred vami je odhadom 6 až 7 hodín chôdze. Po ceste žiadne špeciálne zaujímavosti. Len výhľady. Ako len motivujeme malé dieťa k tomu, aby to prešlo?!?!  Hmm… Ťažko. Musí sa motivovať samé. Musí mať rado turistiku ako takú. Musí mu stačiť to, že je v prírode s milovanými ľuďmi a vetrom v tvári. Ak to nedokáže, asi by sme mali zvážiť inú, vhodnejšiu aktivitu a počkať až dietko vyrastie.

 

 

Buďme realisti! Prosím!

 
Deti nie sú v horách kvôli nám.

Nie sú povinné brať ohľad na to, že máme plán prejsť za deň 28 kilometrov!

Nie sú povinné držať naše tempo, aby sme mohli byť spokojní, že sme to stihli v limite.

Nie sú v horách preto, aby sme mohli ich fotky víťazoslávne zavesiť na Facebook 3 minúty po príchode domov a napísať niečo v zmysle: „Pozrite aké ja mám úžasné dieťa! Pozrite, čo prešlo! A to má iba 5 rokov!“
 

My sme na horách kvôli deťom. Je na nás, či ich budú milovať alebo nenávidieť. Máme to plne vo svojej réžii. Pripravme sa: Nestihneme prejsť všetko v limite. Budeme stáť častejšie, než sa nám bude páčiť. Prejdeme oveľa menej. Zažijeme oveľa viac.



 Autor: tikaka




Komentáre:

  1. Ahojte, na vašu stránku som natrafil náhodne a ešte ju nemám prejdenú celú. Nezvyknem reagovať na fórach a podobne, ale niektorými článkami a príbehmi ste ma naozaj pobavili B-), máme doma 2 princezné a tiež sa s mimi snažíme občas niekde vybehnúť. Držím vám palce.
    Majo

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *