Lačnovský kaňon

29. jún 2013

 

 

Viete, ako to je… Niekedy idete niekam len tak. Pretože ste tam aj tak chceli ísť. Ste pripravení na to, že vlastne netreba byť na nič pripravený. Len tak pôjdete…a uvidíte. Prejdete  sa, poobzeráte sa, možno aj farbu do líc chytíte. Pohoda lesná.
 

A potom vás to zrazu hodí o skalu, vtiahne, chytí za srdce (ako sa hovorí), a stiahne zo sebou. Koniec. Hladina sa nad vami zavrie. Idete ďalej, ale už nie len tak. Už idete s naširoko otvorenými očami a prihlúplym úsmevom na perách. Nohy kráčajú pol metra nad zemou a mach je zelenší než bol pred chvíľou. Počujete, že deti sa zalykajú tichou radosťou. Počujete vodu, ako naráža na kamene. Nepočujete svoj dych.  Keby ste stretli medveďa, tak mu zamávate a pozvete ho na maliny. Keby sa pred vami otvorila priepasť, tak sa usmejete, myknete plecom a preskočíte na druhú stranu. Pretože všetko je ľahké, rozmarné, čisté a nádherné. Ako rozprávka. Ako sen.

 

 

 

Ako rozprávka

Prechod Lačnovským kaňonom bol ako rozprávka. Čakali sme viac-menej nudnú prechádzku lesom, z Lipoviec do Lačnova. Ešte doma som si našla na internete zopár fotiek a jeden či dva články o Lačnovskom kaňone. Všetky informácie svedčili o tom, že je to síce celkom pekná, ale dosť nezáživná túra lesom. Napriek tomu sme sa rozhodli sem ísť. Národná prírodná rezervácia s 5. stupňom ochrany predsa musí mať niečo do seba!

Z Lipoviec sme šli najprv po asfaltke, a potom sme odbočili vľavo, do malého zeleného údolia, ktoré sa topilo v rose. Prešli sme cez niekoľko mostíkov a sledovali sme, ako sa údolie zužuje, steny sa k nám približujú a dvíhajú sa čoraz vyššie. Po celý čas nám robil spoločnosť potok. Hneď na začiatku dal o sebe vedieť vodopádom. Na niekoľkých miestach sme ho museli prebrodiť alebo preskočiť. Niekedy zaberal celé dno kaňonu a obchádzali sme ho po šikmej skale. Vytváral kaskády, obtekal kamene, pretekal cez naplavené konáre. Deti boli vo vytržení. Preskakovali, brodili, liezli, obchádzali, brodili a preskakovali, chodili po kladách, preliezali spadnuté stromy, brodili a liezli. A k tomu ešte rebrík! A reťaze! Nebolo im treba viac.

 

 

Potok sa rozlúčil krásnymi kaskádami. Padali do malých jazierok, z ktorých voda vytekala a padala do ďalšieho jazierka. Potom nás chodník vyviedol na lúku. Lúka bola fialová a modrá, biela a trochu žltá, možno bola aj zelená a hnedá. Ale bola hlavne fialová, ofialovená niekoľkými fialovými odtieňmi fialových kvetov. Možno boli niektoré aj ružové. Neviem určiť hranicu medzi týmito dvomi farbami. Fialová! Plná fialovej vône.

 

 

Dve mená

Cez lúku sme prišli do Lačnova. A zamierili sme rovno na cintorín. Pobehovali sme sem a tam až kým sme neobehali  celý malý cintorín. Dúfala som, že nás nikto nesleduje z okienok domčekov na druhej strane cesty. Čítala som, že na Lačnovskom cintoríne sú len dve mená. Chceli sme zistiť, či naozaj. Tešila som sa na to už od rána. Mňa takéto veci ukrutne zaujímajú. Čo myslíte – sú tam naozaj len dve priezviská?

Cintorín je v kopci, hneď na začiatku dediny. Ako keby mu niekto zabudol vyhradiť miesto a tak ho šupol len tak do stráne – bez bráničky, bez plota, nech je mu tráva ochrancom. Preskočíme jarok a sme tam. Na cintoríne nájdeme dva takmer identické kríže s identickým Ježišom. Pre každé meno jeden – pomyslela som si – a sú rovnaké, aby sa nehádali.

Na lačnovskom cintoríne sa naozaj striedajú v podstate len dve priezviská. Okrem nich sme našli iba dva hroby s inými priezviskami. Ak tam niekedy pôjdete, skúste pozrieť.

Dedinka Lačnov je pamiatkovou zónou s kultúrnymi pamiatkami. Platí sem zákaz vjazdu. Nešli sme sa pozrieť ďalej do obce, pretože deti začínali byť unavené a nás ešte čakala cesta dole do Lipoviec so zachádzkou k jaskyni  Zlá diera. Nedá sa vždy všetko.

 

 

Dosť dlho som rozmýšľala nad tým, čo bolo v Lačnovskom kaňone tak veľmi iné. Nakoniec som na to prišla – bola to príroda. Bola svieža a plná energie. Chodí sem pravdepodobne pomerne málo ľudí a Príroda má čas si oddýchnuť, zregenerovať sa, znova a znova sa naplniť tak aby mohla rozdávať to, po čo sem všetci chodíme… a málokedy nechávame niečo na oplátku.

 

 

Ako sa tam dostať:
Lipovce sa nachádzajú medzi Prešovom a Spišským Podhradím. Zídeme z diaľnice pri obci Fričovce a vojdeme do Fričoviec. Tesne za (alebo pred – podľa toho z ktorej strany ideme) kaštieľom vo Fričovciach budeme odbočovať na Šindliar / Lipovce / Lačnov. Potom už len pokračujeme stále rovno, prejdeme Šindliar, vojdeme do Lipoviec a necháme auto zaparkované na kraji cesty pri ihrisku, alebo niekde inde v dedine. Červená značka sa však začína práve pri ihrisku.
Prístupnosť / náročnosť / terén:
Vyrážame z Lipoviec, od detského ihriska pri škole. Kráčame najprv po asfaltke, po červenej značke. Potom cestu opustíme, stočíme sa vpravo a vojdeme do trávnatého údolia. Prejdeme niekoľko mostíkov a postupne vojdeme do kaňonu. Stále ideme po červenej značke. Prejdeme kaňon a vyjdeme na lúky. Tu je značenie trochu slabšie, ale chodník je vychodený a čoskoro uvidíme strechy Lačnova. Červená značka nás dovedie až k cintorínu v Lačnove.
Môžeme si prezrieť Lačnov, a potom sa vydáme dole kopcom po asfaltke (bez turistického značenia) smerom do Lipoviec. Autá tu chodia len zriedkavo a ide sa veľmi dobre. Cesta nás dovedie späť k ihrisku pri škole v Lipovciach. Asi v polovici cesty medzi Lačnovom a Lipovcami máme možnosť odbočiť k jaskyni Zlá Diera.
Celý okruh má okolo 7 km. Celkové prevýšenie: 280m.
 
V kaňone sa nachádza niekoľko mostíkov, jeden rebrík a jedna sústava reťazí. Pri vysokej hladine vody môžu byť niektoré úseky problematické, hlavne pre menšie nôžky, ktoré nedoskočia tak ďaleko a nedokážu hopkať cez potok po kameňoch. Dieťa je veľakrát odkázané na brodenie sa v nehlbokej vode. Preto odporúčame dobré, vyššie nepremokavé topánky. Ak je sucho, ideme stále lesom a po vyschnutom koryte – problém s vodou odpadá.
Pre deti:
Ihrisko v Lipovciach. Rebrík a reťaze, vodopád, voda, kaskády, …
Dobrodružný prechod kaňonom pozdĺž potoka.
Lačnov.
Poplatky, vstupné, otváracie hodiny:
Žiadne.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Komentáre:

  1. Da sa tam ist aj so psom?dakujem

    • Záleží na tom, akého “výkonného” psa máte. Pozrite fotky a posúďte sama. Je tam rebrík, skaly, niekedy je kaňon v podstate zaplavený vodou. Ťažko povedať – nepoznám vášho psa :-).

Napísať odpoveď pre Lenka Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *