7. september 2013
Vybrali sme sa na výlet na Kerling. Vlastne na Klinger… teda vlastne nie – bol to naozaj Kerling! Celý týždeň pred výletom sme si mýlili Klinger a Kerling. Ešte aj počas výletu sme sa stále mýlili. Nič to.. Hlavne že sme prišli tam, kde sme chceli prísť. Obe miesta sú v Štiavnických vrchoch (vzdialené od seba asi 8 kilometrov vzdušnou čiarou), mená oboch začínajú na “K“ a obe obsahujú presne tie isté písmená. Ibaže Klinger je tajch a Kerling je rázcestie uprostred lúky. My sme teda išli na Kerling, miesto kde sa stretáva niekoľko ciest, miesto uprostred lúk obkolesených lesmi.
Nechali sme auto na prázdnom parkovisku vo Vyhniach, blízko kamiónu s obrázkom nahej ženy na kabíne. Pobrali sme sa smerom k Vyhnianskemu travertínu, od ktorého v tomto studenom ráne stúpali oblaky hustej pary. Tento prírodný výtvor, ktorý vznikol najmä pričinením človeka (život je plný paradoxov), je možno celkom pekný a zaujímavý, ale to uvidia len tí, ktorí sú schopní odmyslieť si dve vrstvy pletiva a zatopené tenisové kurty, ktoré ich od 3,5 metrového travertínového stĺpu oddeľujú.
Dedinka ešte spala. Len ovce, sliepky, psy a sivobiele kúdole dymu stúpajúce z komínov narúšali nehybnosť v doline. Bolo tesne pred východom slnka a vzduch bol ľadový. Deti si dali rukavice a zrýchlili sme krok, nech sa čo najskôr zahrejeme. Čoskoro bola dedina za nami. Pred nami sa vinula lesná cesta a naokolo sa skláňal les.
V diaľke sa ozval brechot psov a objavili sa strechy nejakých domov. Pokračovali sme v ceste. O chvíľu sa k brechotu pridala aj vizuálna zložka štvornohých zvieratiek. Dvaja psi bežali oproti nám po ceste. Nachystali sme si palice. Deti dostali pokyn nedívať sa psom do očí a držať sa pri nás. A vykročili sme ďalej. Urobili sme len niekoľko krokov a uvideli sme ďalších dvoch psov bežiacich oproti nám. Štyria psi na dve palice je už trochu veľa. Začali sme kričať smerom k domom, ale nič sa nedialo. Psíci sa však trochu zarazili – krik na nich očividne platil. Keďže sme už nemohli dúfať v žiadnu pomoc od majiteľa psov, psychicky som sa pripravila na stret a prestala som sa báť. A potom Mirko zhúkol tak, že sa v hore ozývalo. Psy sa mykli, zaskučali a zastali. Dvaja sa otočili a rozbehli sa späť, smerom k domu. Ostatní dvaja ustúpili natoľko, aby nám uvoľnili cestu. Potom za nami ešte chvíľu pozerali a vrátili sa do dvora aj oni.
Pokračovali sme v ceste lesom. Onedlho sme prišli k studničke, pri ktorej ležalo zvieratko v pokročilom štádiu rozkladu. V podstate boli z neho už len kosti a srsť. Odhadla by som to na jazveca. A tak sme si spravili prírodovedné okienko: „Tu mal chrbticu.. A tu mal panvu, aha! … Áno, Beny, aj ty máš takú panvu, len väčšiu. No, a toto bola zadná noha. Tu sú ešte pazúriky.. Hlava? Hlavu nemá. Možno ju zožralo nejaké iné zvieratko. A tu mal rebrá, pozrite! Aj ty máš rebrá – nahmataj si! Cítiš? …“ Deti sa konárikmi poprehrabovali v kostičkách a mohli sme ísť ďalej.
Zakrátko les skončil a pred nami sa otvorila lúka. Medovo hnedá a vyhriata, plná veľkých, zvedavých lúčnych kobyliek. Zvieratká sú to smelé a všetečné: foťáku sa vôbec nezľakli (tak ako väčšina chrobáčikov), práve naopak! Zapózovali, pootáčali sa zo všetkých strán, a potom sa vybrali bližšie k objektívu, aby ho mohli preskúmať.
Po lúkach sme sa dostali až na Kerling, kde bolo pomerne živo. Veselá skupina polonahých ľudí si opekala na jednom z mnohých ohnísk. Okolo prechádzali cyklisti a pár minút po nás sa na lúku vyštveral traktor s vlečkou. Po lúčine sa potulovali mládenci, ktorí miestami vyzerali, že niečo hľadajú, no potom zrazu zmizli. Asi našli.
Na Kerlingu sú dva smerovníky: jeden turistický, jeden cykloturistický. Pri nich stojí veľká ohradená kaplnka a z druhej strany nový drevený prístrešok s lavicami a stolom. Po obede v prístrešku sme pokračovali cez lúky a riedky les až k opustenej a čiastočne rozpadnutej usadlosti na Rumplovskej. Tu rastú vedrá černíc. Veľkých, dobrých a šťavnatých. Zmierili sme sa s tým, že deti budú mať fialové fľaky úplne všade a pustili sme ich do kríkov. Po veľmi dlhom čase som sa zasa raz prejedla lesného ovocia.
Pri černiciach sme sa nakoniec zdržali príliš dlho. Bol najvyšší čas vrátiť sa späť do Vyhieň pretože slnko sa už hojdalo nad západným obzorom. Vošli sme do lesa. Les bol tichý, sivý, predvečerný. Nestretli sme nikoho, len nádherného, veľkého jeleňa. Chvíľu sme deti niesli, chvíľu išli samé a zasa sme ich niesli. Ešteže sú stále také ľahké! Kúsok nad Vyhňami nás čakalo malé prekvapenie – voľne prístupná štôlňa (Jozef štôlňa?). Vošli sme kúsok dovnútra, aspoň kým bolo vidieť pod nohy, a potom sme zbehli do Vyhieň.
Je fajn si pripomenúť, akú peknú prírodu máme na prahu vlastného domu. Je fajn si pripomenúť, že nemusíme chodiť ďaleko, aby sme sa potešili zo života, nadýchali vzduchu, oddýchli si v tichu a prešli sa po mäkkých chodníkoch. Strávili sme pekný deň a aj trochu černíc sme si priniesli domov a zamrazili sme na zimu. V januári budeme spomínať na Kerling pri čiernych malinách s bielym pudingom.
| Ako sa tam dostať: |
| Z diaľnice medzi Novou Baňou a Žiarom nad Hronom zídeme na exite Žarnovica-sever, alebo na exite Bzenica. Napojíme sa na cestu 65, ktorá ide súbežne s diaľnicou, smerom na Žiar nad Hronom / Zvolen / Banská Bystrica. Po ceste prídeme do Bzenice, kde budeme v strede obce pri kostole odbočovať na Vyhne. Potom ideme stále rovno, až kým nedôjdeme do Vyhieň. Turistická značka začína pri Vodnom Raji Vyhne, kde sa dá aj parkovať. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| Z obce Vyhne sa vyberieme po modrej turistickej značke, okolo Vyhnianskeho travertínu. Najprv pôjdeme po ceste cez dedinu. Za dedinou sa cesta postupne zmení na lesnú cestu a začne strmšie stúpanie. Celý čas ideme lesom, ktorý sa občas otvorí na čistinách. Z lesa vyjdeme až krátko pred príchodom na Kerling a pokračujeme stále po širokej, vyjazdenej ceste po lúkach. Z Kerlingu (stále po modrej značke) ďalej na Kešnerovskú a Rumplovskú. Čaká nás už prevažne klesanie alebo rovinatý terén. Prechádzame cez lúky, pasienky a lesíky, až kým neprídeme na Rumplovskú. Tu sa stočíme prudko vľavo, na žltú turistickú značku a vojdeme do lesa. Treba sa pripraviť na dlhšie, miestami dosť prudké klesanie, ktoré skončí až vo Vyhniach. Poslednú časť okruhu ideme opäť cez dedinu Vyhne, po ceste, až k Vodnému Raju Vyhne, kde sme nechali auto. Terén je na celom okruhu nenáročný. S výnimkou niekoľkých stoviek metrov sutinovo-kamenistej cesty medzi Kerlingom a Kešnerovskou ideme stále po lesnej ceste alebo lesnom chodníku. Trasa je pre malé deti dlhá a prevýšenie sa zdá byť dosť veľké (až 820 m). Je však príjemne rozložené po celej trase a nemali sme pocit, že by sme šli príliš dlho do príliš prudkého či príliš dlhého kopca. Celá trasa má asi 16 kilometrov. Celkové stúpanie je 820 m. Dospelý človek prejde okruh za asi 5 hodín. |
| Pre deti: |
| Vyhniansky travertín, prechod dedinou a všetko čo je s tým spojené (HLAVNE traktory a iné stroje, ale aj zvieratká, záhrady a pod.). Tentoraz sme deti motivovali jedlom – černicami a ony fungovali ako namazané strojčeky až k sľúbeným kríkom. Tak isto sa im páčila štôlňa nad Vyhňami a chodníček lemovaný kameňmi, ktorý k nej (od nej) viedol. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
paradny clanok. Ani dlhy, ani kratky, tak akurat a pekny styl, pekne ako sa venujete detom. Ja som ten okruh absolvoval teraz takym poklusom, kedze sa trocha venujem behu 🙂 Len z toho Kerlingu som sa vracal inokade, takou dolinou s potokom. Mapu som nemal so sebou, len co som mal “odfotene” v hlave, no a potom podla smerovnikov, ktorych su tam ale 3 druhy (neviem ci aj v case vasho vyletu), klasicke turisticke znacky, potom cykloznacky, a este nieco ako znacene “vychadzkove okruhy” (dole v hoteli som k tym okruhom nasiel aj brozuru)
No a kazda tato varianta sa ocividne lisi, miestami boli pri chodniku vsetky znacky pokope, miestami sa rozchadzali aby sa zase niekde inde spojili .. asi som sa drzal najviac tych cyklistickych
na Slovensku je naozaj tolko peknych nepoznanych zakuti …
Ďakujeme za doplňujúci a obohacujúci komentár… Aj za pochvalu 🙂