Čo sme si doniesli

19. jún 2015

 

 

Už sme pár týždňov doma po krásnom a pre nás výnimočnom roku.

Mohla by som teraz napísať, že nás ten rok zmenil, že sa cítime byť iní, lepší, skúsenejší, že sa zmenil náš pohľad na svet, že sme prehodnotili svoje hodnoty a životné smerovania.

Mohla by som napísať, že sme nabití energiou a motivovaní k radikálnej zmene života a myslenia a že máme chuť svoj predošlý život pokrčiť a zahodiť… a začať odznova.

Mohla by som napísať, že sa nám otvorili oči, že sme našli zmysel života a pochopili svoje poslanie na Zemi.

Mohla by som napísať veľa vznešených, hlbokých a vzletných slov.

Ibaže ja momentálne necítim nič vznešené, hlboké a vzletné. Nemyslím si, že sa z nás stali iní ľudia. Neplánujeme zúrivo meniť životný štýl. Nezdá sa mi, že by sme zrazu videli svet inak než predtým. Nemám pocit, že sme silnejší. Tak isto nemám pocit, že sme kvôli zopár mesiacom cestovania superskúsení a pripravení rozdávať rady všade naokolo. Nemáme nutkanie vo svetle nových zážitkov znevažovať svoje rozhodnutia a hodnoty z dávnejších rokov. A svoje poslanie na Zemi sme našli dávno pred tým, než sme sa vydali na výlet.

 

Skogafoss. Južné pobrežie Islandu.

 

 

Veľa sme videli. Veľmi veľa. Akoby sme odrazu žili v koncentrovanejšom svete.

Stretli sme množstvo nových ľudí a žili sme s nimi v intímnej blízkosti.

Získali sme podrobné vedomosti a skúsenosti v oblastiach, o ktorých sme ani netušili že sú.

Zažili sme to, čo sme potrebovali zažiť.

Zistili sme, ako dobre padne láskavý, povzbudzujúci e-mail alebo komentár na Facebooku od rodinných príslušníkov, ale aj od úplne cudzieho človeka. Všetkým vám zo srdca ďakujeme.

 

 

Stöđvarfjörđur. Východné fjordy Islandu.

 

 

Ľudia sa nás teraz často pýtajú, čo nám to dalo. Skúsim odpovedať.

 

Dalo nám to zážitok spolužitia s vlastnou rodinou, 7 dní v týždni, 24 hodín denne, bez prestávky, niekedy v ťaživej izolácii. Z tohto pohľadu najťažšie bolo obdobie dvoch mesiacov v Stöđvarfjörđure, počas ktorého sme nemali v dome žiadnych ďalších dobrovoľníkov. Žili a pracovali sme sami v dvojposchodovej budove bývalej banky uprostred malej dedinky, kde nebol problém nestretnúť živú dušu za celý deň (ak ste nešli cielene do obchodu, kde ste stretli aspoň predavačku), pretože takmer všetci sa vozili autom. Predstavte si dva mesiace len s ďalšími tromi ľuďmi, bez možnosti úniku. Tomu hovorím sociálna izolácia.

Museli sme sa snažiť spracovávať svoje frustrácie, únavu a nespokojnosť tak, aby sme čo najmenej obťažovali ostatných členov rodiny. Museli sme sa deťom venovať dostatočne na to, aby rôzne záťažové a stresové situácie boli schopné zvládnuť, prípadne ich podporovať v ich zvládaní. Keď sa na to spätne pozerám, veľakrát sme to zvládali horšie, než by sa možno dalo.

Keď sme v marci prišli do Němčičiek, uvedomili sme si, že Zojka a Beny vidia dieťa po vyše troch mesiacoch. Čoskoro sme zistili, že aj napriek tomu, že v Stöđvarfjörđure sa občas zahrali s miestnymi deťmi, je pre nich detské správanie nové a neznáme: „Prečo tak kričí?“, „Prečo mi neodpovedá, keď sa ho niečo pýtam?“, „Prečo len tak odbehli a nič nepovedali? Veď to je neslušné!“, „Prečo mi to trhá z ruky a nepoprosí o to? Však ja by som mu to samozrejme dal naspäť. Viem, že je to jeho.“, „Prečo nepovedia ďakujem, keď im pomôžem?“, „Prečo to (drevo) neukladá poriadne a len tak to tam hádže? Potom to bude po ňom musieť niekto naprávať!“, „Však nie je pekné, keď sa vysmievame ľuďom za to, ako rozprávajú? A prečo to potom robí?“. Otázky takéhoto typu sme mali prvé týždne na programe každý deň. Potom si, našťastie, zvykli. Pochopili, že tak sa jednoducho niektoré deti správajú. Som zvedavá, ako budú reagovať, keď zistia, že sa tak správajú aj niektorí dospelí.

 

 

Kopce pri Reykjavíku. Island.

 

 

Dalo nám to možnosť nahliadnuť do života iných ľudí. Mohli sme žiť s ľuďmi a vedľa nich, mohli sme sa s nimi rozprávať, pýtať sa, mohli sme pozorovať ako riešia problémy, konflikty, ako sa správajú k iným ľuďom, mohli sme sledovať ako prekonávajú svoje predsudky, ako vytvárajú priateľstvá, ako reagujú na stres, klamstvo a únavu. Mohli sme zažiť a vidieť na vlastné oči zvyky iných kultúr a iných rodín a nemuseli sme pre to nič zvláštne urobiť. Stačilo byť tam, pozerať, počúvať a učiť sa.

 

 

Dalo nám to príležitosť robiť nesebecké rozhodnutia. Niekoľkokrát sme museli cielene ignorovať to, čo by sme chceli my, a museli sme zobrať do úvahy to, čo je dobré pre naše deti. Znie to ako niečo samozrejmé a predpokladá sa, že väčšina rodičov berie ohľad na blaho svojich detí. Ale niekedy to bolo veľmi, veľmi, veľmi ťažké. Keď človek nie je chránený istotou svojej každodennej rutiny, je prirodzene nútený často zhodnocovať situáciu a robiť relatívne rýchle rozhodnutia. Niekedy potreby našich detí priamo protirečili našim túžbam a plánom. Niekedy nám ukazovali inú cestu, než by sme si vybrali, keby sme boli len Mirko a ja.

Počas roka sme sa “vycvičili“ a po čase sme necítili sklamanie či nespokojnosť, keď niečo nešlo podľa našich predstáv, pretože deti to práve potrebovali inak. Začali sme ich potreby brať ako niečo, čo je dôležitejšie než naše potreby. Toto privilégium získali na základe skutočnosti, že sme ich dostali do náročnej a občas celkom stresujúcej situácie a bola naša povinnosť ich podržať. Toto privilégium stratili príchodom domov a už sme na tom zasa narovnako 🙂 .

Jedným z takýchto rozhodnutí bolo aj rozhodnutie o tom, či pokračovať ďalej, alebo sa po roku vrátiť domov a nateraz s cestovaním skončiť. Keby sme boli len my dvaja, nesedela by som teraz pravdepodobne na otáčacej stoličke u nás v obývačke a nepísala by som tieto riadky. Ibaže nie sme len my dvaja. Keď sme vzali na zreteľ ako veľmi našim deťom chýbajú ich starí rodičia, ako často spomínajú na veci ktoré bežne doma robili a teraz robiť nemohli, a k tomu pridali ich zdravotný stav, ich celkovú pohodu, špeciálne výchovno-vzdelávacie požiadavky jedného z nich, vážne dietické obmedzenia ktoré sa ťažko dodržiavali mimo vlastnej kuchyne a fakt že tento rok začínajú školu, rozhodli sme sa vrátiť sa domov.

 

 

Nočný Reykjavík. Ponáhľame sa na letisko a letíme domov.

 

 

Dalo nám to možnosť vstúpiť do rôznych situácii. Niekedy sme sa museli prispôsobiť do takej miery, že by som ešte pred rokom nebola bývala povedala, že to dokážeme. Odrazu sme boli prinútení zjesť niečo, čo nám bolo odporné, pretože to bola s láskou pripravená národná špecialita. Alebo sme museli prežiť fakt, že celkom cudzí ľudia vstupujú bez zaklopania do našej izby, pretože je v nej jeden z dvoch fungujúcich záchodov. Alebo sme museli prestať používať vreckovku na fúkanie nosa na verejnosti, pretože na Islande je to považované za nechutné. Alebo sme odrazu museli existovať v tesnej blízkosti veľkej kopy odpadu okolo ktorej behali hlodavce. Alebo sme sa museli tajne a s hraným pokojom v hlase báť o život a zdravie našich detí, keď sme sedeli v prevrátenom autobuse uprostred ľadovej víchrice a čakali sme kedy (a či vôbec) nás prídu zachrániť. Alebo sme odrazu boli v prostredí, kde sa fyzicky pracovalo 8 a viac hodín denne a očakávalo sa to, samozrejme, aj od nás. Alebo sme sa museli deliť o jednu kuchyňu a jednu chladničku s takmer 40 ľuďmi. Alebo sme si museli zvyknúť na to, že ľudia z Kórey a Japonska pri jedle mliaskajú, čo niekedy znamenalo 5 až 6 s chuťou mliaskajúcich a sŕkajúcich stolovníkov.

Nič z toho nie je strašné a neprekonateľné, ale (ako som už spomínala) neverila by som, že to dokážeme v podstate bez problémov zvládnuť a prekonať. Takže rozšírim prvú vetu predošlého odstavca: Dalo nám to možnosť vstúpiť do rôznych situácii a zdvihnúť latku toho, čo považujeme za prijateľné.

 

 

Dalo nám to čas oddýchnuť si. Od všetkého a od všetkých. Mohli sme voľne dýchať, nezaťažení tým čo je doma, tým čo sa od nás očakáva, nezaťažení povinnosťami a nutnosťou správať sa ako sa patrí a sluší na náš vek a sociálne postavenie dvoch rodičov a učiteľov. Mohli sme voľne existovať a byť sami sebou medzi ľuďmi ktorí nás nepoznali, skoro nič o nás nevedeli a jediné čo chceli bolo vybudovať priateľský vzťah a udržiavať príjemnú atmosféru. Až na tri pochybenia, ktoré ma vždy doviedli k slzám, som si dala a dodržala záväzok, že nebudem sledovať domáce ani zahraničné internetové denníky a spravodajské stránky a nebudem sa aktívne zaujímať o to, čo sa deje vo svete. Následkom bolo, že keď na Islande vybuchla Bardabunga, dozvedeli sme sa to až pol dňa na to od vydesených dobrovoľníkov, ktorí sa nás pýtali, či tie výstrahy pre náš fjord majú brať vážne 🙂 . Mohla som sa však aspoň na chvíľu tváriť, že svet je taký pekný aký si ho urobím a aký ho urobím pre ľudí okolo seba. Bolo to ako keby sme boli na dlhočiznej dovolenke, ibaže lepšie, pretože sme mali aspoň občas pocit, že robíme niečo užitočné.

 

 

Lozice. Česká Rebublika.

 

 

Ešte stále sa to neusadilo. Ešte stále mi v hlave víria obrazy, pocity, vône, tváre a hlasy ľudí, chute, slová a melódie, tisíce vzácnych milisekúnd v totálnom chaose. Zdá sa mi neuveriteľné, že za taký krátky čas sa toho dá vidieť a zažiť tak veľa. Zdá sa mi to tak neuveriteľné, že niekedy na chvíľu zapochybujem, či sa to všetko naozaj stalo, alebo sa mi to len zdalo. Veľmi si prajem, aby sa nám podarilo takýto rok ešte niekedy zopakovať. A viete ako to je: Keď niekto niečo naozaj chce, splní sa mu to.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Komentáre:

  1. Vitajte doma
    Týmto vám veľmi pekne ďakujem za všetky správy z vašich potuliek.
    V každej reportáži som nachádzala veľkú pokoru ku všetkému, čo vám prichádzalo do cesty a napriek rôznym ťažkostiam ste sa nevzdávali.
    Obdivujem vás.
    Prajem vám, aby ste aj naďalej žili plnohodnotný život a tak mohli byť dobrým príkladom každému, kto vníma život srdcom.

  2. Ste obdivuhodní!
    Teším sa spolu s vami, že ste zvládli výzvu, ku ktorej ste tak či onak smerovali, prepracovávali sa, ktorá vás v mnohom ako prekvapila a zaskočila, tak v mnohom i naplnila , ba predčila vaše očakávania, možno sny, túžby- veľmi dobre sa to dá čítať zpomedzi riadkov , no vďaka tvojmu talentu písaného slova, dovolím si tvrdiť, tikaka, úplne v pohode hlavne z riadkov všetkého toho , čo ste spolu v tej diaľke, odlúčení od všetkého známeho zažili.
    Vitajte späť!!
    Teším na vaše ďalšie pôsobenie,či už tu doma alebo hocikde inde .
    Prajem vám všetko dobré, skúste si oddýchnuť a nechať sa nejakú tú chvíľu rozmaznávať všetkým tým dobrým , čoho ste sa vedeli vzdať.

    Vďačný a v mnohom inšpirovaný čitateľ 🙂

  3. fandim Vam. krasne pisane riadky, krasne zity zivot…

Napísať odpoveď pre Hela Zrušiť odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *