4.august 2012
Sitno sme “objavili“ takmer pred rokom v lete. Odvtedy sme tam boli tri krát a stále sa nám nezunovalo.
Auto sme zaparkovali na úplne prázdnom parkovisku a vydali sme sa po zelenej. Prvá časť trasy vedie lesom, miestami celkom strmo do kopca, po dobre vychodenom širokom lesnom chodníku. Sojky škriekali a po zemi sa hmýrili stovky mravcov. Zoja neustále nakúkala pod kríky a hľadala dubáky. Pre Zojku je každá huba dubák a nechce si dať povedať, takže bola dosť frustrovaná, keď sme ju vždy zrušili s tým, že je to len plávka… Benjamín zas po ceste riešil, prečo vlci bývajú v lese, vtáky v hniezde, krtko pod zemou a my bývame v byte.
Medzi skalnými vežami Sitna
Nakoniec sme došli k studničke. Deti sa v nej samozrejme museli umyť, museli sa z nej napiť a ešte raz sa umyť. Pre istotu. Od studničky sa stúpanie zmierňuje. Po niekoľkých minútach chôdze sme sa vynorili z lesa a vstúpili sme na Tatársku lúku posiatu kvetmi. Slnko už riadne hrialo. Ponáhľali sme sa cez lúku k lesu, kde sme sa pripojili na modrú značku. Odtiaľ je stúpanie opäť strmšie, ale deťom to nevadilo. Pamätali si, že o chvíľu budú schodíky a to im dodalo energiu. Rozbehli sa hore kopcom a hnali sa tak, že sme za nimi nestíhali. Zoja aj na hľadanie dubákov zabudla. Po schodíkoch takmer utekali. Museli sme ich brzdiť, aby nám neušli. Vždy na chvíľu neochotne spomalili, ale nikdy im to dlho nevydržalo. Schody nás previedli pomedzi skalné veže na úpätí Sitna a ani som sa nenazdala a boli sme hore na vyhliadke. Chvíľu sme sedeli na kameňoch, obzerali sme sa a počúvali sme hlasy ľudí pod nami. Od vyhliadky je to už len asi 200 metrov k rozhľadni na Sitne.
Pamajorán
Na lavičke deti zjedli desiatu – každý 500 gramový smotanový jogurt, ktorý neviem ako do seba napratali a pobrali sme sa ďalej po modrej, smerom k vykrývaču po tráve, a potom dole príkrou asfaltovou cestou. Cesta je naozaj strmá a pre také malé deti dosť nebezpečná. Stačí sa trochu rozbehnúť a je veľmi ťažké sa zastaviť. Okrem toho je kde-tu štrk, na ktorom sa celkom šmýka. Benjamín si tam, samozrejme, nabil hlavu a oškrel koleno a lakeť…ale aspoň mi už potom dovolil držať ho za ruku až kým sme neprišli k lúčke (na pravej strane cesty), kde sa odbočuje k Hradu Sitno.
Prešli sme lúčku a pokračovali po chodníku k zrúcanine takmer splývajúcej so skalami na ktorých stojí. Ostatky múrov ako keby vyrástli zo sivého brala. Hore na hrad vedie niekoľko drevených a niekoľko kamenných schodov. Niektoré sú dosť vysoké, ale s pomocou ich prejdú aj maličké deti. Pokračuje sa po úzkom chodníčku istenom nízkym zábradlím až na vrch zrúcaniny. Keď človek vyjde hore, ani nemá pocit, že je na hrade – je to len taká veľká plochá skala, z ktorej vidno doďaleka. Keď sme tu boli prvý, či druhý krát, Zoja sa hore spýtala: „A kde je hrad?“, a nechcela mi veriť, že tá skala okolo je hrad. Stačí sa však pozrieť dole a človek vidí zvyšky hradieb a zrekonštruované steny medzi tmavými kameňmi.
Hrad Sitno – pohľad z vrchu
Na lúke pri Hrade sme sa naobedovali a deti šli spať do šatiek. Vrátili sme sa späť na asfaltovú cestu a pokračovali sme smerom dole, po modrej. O chvíľu sme prišli k prístrešku a prameňu. Tu sme sa odpojili od modrej, zišli sme z asfaltky a pokračovali sme po značke náučného chodníka po lesnej ceste smerom na Tatársku lúku. Lesná cesta ide takmer celý čas do kopca, ale nie je to nič strašné. Deti spali a my sme pomaly kráčali v chládku lesa. Prešli sme okolo smerovníka na Tatárskej lúke a napojili sme sa na zelenú značku, ktorou sme ráno vyšli hore. Oproti nám prúdili zástupy ľudí. S bábätkami v nosičoch, so psami, s plechovkou piva v ruke, s veľkými ruksakmi, v plavkách, veselí, udýchaní, znudení, spotení, zahalení cigaretovým dymom, spokojní… Vyhýbali sme sa my alebo oni a nenáhlivo sme zostupovali okolo studničky, lesom až späť k autu. To už nestálo osamotené na prázdnom parkovisku, lež stratené medzi desiatkami ďalších aut a ľudí. Deti sa budili. Podarilo sa nám natiahnuť zostup na trištvrte hodiny, aby si stihli pospať. 45 minút im stačí. Aspoň večer rýchlejšie zaspia.
| Ako sa tam dostať: |
| Auto zaparkujeme pri Počúvadlianskom jazere, najlepšie na jeho južnom konci. Tam je po ľavej strane (ak ideme od Štiavnice) veľké parkovisko. Odtiaľ vedie zelená značka popri chatkách, hore lesom k Sitnu. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| Prvá časť, po Tatársku lúku, ide lesom, relatívne strmo do kopca. Terén je však prijateľný, chodník široký a vychodený, orientačne nenáročný – ide sa veľmi dobre. Tatárska lúka je viac-menej rovina, stúpanie je zanedbateľné. Za Tatárskou lúkou prejdeme chvíľu lesom a potom začínajú schody. Stúpanie je veľké, ale človek si to ani tak neuvedomuje, keď ide po schodoch. Schody sú nízke, schodné aj pre krátke nôžky. Cesta zo Sitna na hrad je asfaltová a veľmi veľmi strmá. Radšej by som ju šla hore ako dole. Samotný Sitniansky hrad je na niektorých miestach nebezpečný pre malé deti (hrozí hlavne pád z výšky). Od Hradu sa vrátime späť na asfaltku a pokračujeme smerom dole. Po necelých 5 minútach prídeme k prístrešku s prameňom (na ľavej strane cesty). Tu opustíme asfaltku a pokračujeme po lesnej ceste, sledujúc značku náučného chodníka. Tá nás dovedie až na Tatársku lúku. Ďalej už zostupujeme k Počúvadlianskemu jazeru po zelenej, ktorou sme vyšli hore. Celá trasa má okolo 7 kilometrov, prevýšenie: 330m. |
| Pre deti: |
| Schody pomedzi skalné veže. Na Sitne je v budove rozhľadne maličké múzeum s flórou a faunou okolitej prírody. Sitniansky hrad. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
