Viete aké dni mám rada?

21. január 2018

 

 

Keď deti vstanú s prvým zapípaním budíka, pretože sa už dávno potichučky prezliekli z pyžama a pod perinou čakali na budík, aby nás nezobudili. Zojka ide robiť raňajky a Samko ustelie postele. Potom si príde vypýtať mobil, aby sa mohol hrať šach. Sadne si k Zojke do kuchyne a zavrie za sebou dvere. My si môžeme ešte aspoň pol hodiny poležať.

Potom vstanem k takmer hotovým, škoricou voňajúcim raňajkám a v pokoji sa najem. S poslednými kúskami jedla sa Samko začne zaujímať o výrobu aut a po chvíli už sa rozprávame o prvých autách a ja zapínam počítač a hľadám fotky a videá historických vozítok. Od starodávnych drevených, parou poháňaných aut sa postupne dostaneme k ďalším zmenám, ktoré sa udiali v našej spoločnosti za posledných 100 rokov. Bavíme sa o využívaní zvierat, o tom, ako ľudia žili keď nemali elektrinu a vodovodné potrubia, ako sa živili, ako sa obliekali, aké domy stavali…a to už sme pri skanzenoch. Pospomíname na všetky múzeá slovenskej dediny aké sme kedy navštívili, porovnávame domy vtedy a dnes, hľadáme staré fotky miest a dedín a porovnávame ich s nedávnymi fotkami. Keď vstávame od raňajok, mám za sebou vyčerpávajúci výlet do minulosti a informáciami uspokojené deti.

 

kameaa

 

Potom ideme von, pretože pekne sneží a dobre primŕza…a vtedy treba ísť von. Snehu je na zemi máličko, príliš málo na sánkovanie, a tak ideme len tak – do parku. Deti rozbíjajú ľad konármi, ktoré si naťahali spod stromov a páčia nimi veľké popukané kryhy. Ticho sa teším, že im to pripomeniem, keď si budeme hovoriť o tom ako funguje páka. Potom sa rozbehnú medzi stromy a snažia sa rozrýpať zamrznutú zem. Ja si zatiaľ chodím po parku, mám v hlave nádherne zhasnuté, nad hlavou mi lietajú ďatle a hýle, vločky sa mi zbierajú na čiapke.

Po obede deti chvíľu počúvajú hudbu a potom si čítajú… A aj ja si môžem čítať. Keď dočítajú, hrajú sa na indiánov a banditov v našej izbe (pretože je väčšia ako tá ich). Niekedy si Samko sadne a skladá origami, alebo niečo strihá. Zojka sa hrá s bábikami, alebo si pozerá staré vydania Adamka. Potom idú na tréning a ja do práce. Vrátia sa unavení, hladní, natešení…ale hlavne hladní. Zhltnú večeru, osprchujú sa a idú spať. Ibaže nám chcú ešte porozprávať čo všetko zažili na tréningu alebo v autobuse na ceste domov. No a potom už je neskoro a prinútime ich spať. Deň sa končí – pre nich aj pre mňa.

 

 

A viete aké dni nemám rada?

Keď sa deti zobudia umrnčané a omrachtané a skôr než rozlepia oči stihnú niečo skritizovať, alebo sa na niečo sťažovať. Keď od rána negujú hocičo čo poviem, nič nie je dosť dobré, ba ani dostačujúce. Vystupujú proti všetkému čo navrhnem alebo urobím. Za všetko sa urážajú a durdia. Kým vstanem od raňajok, som unavená z toho, že ich treba upozorňovať a motivovať ako 3 ročných škôlkarov, pretože inak by sa správali ako dobytok. Hocijaká činnosť končí katastrofou, pretože si robia naprieky, provokujú sa a robia všetko pre to, aby toho druhého naštvali. Spravím im prednášku o tom, akí sú nepríjemní a sebeckí a už pri tretej vete si uvedomujem, že tá prednáška nemá žiadny význam, pretože hovorím príliš rýchlo a používam príliš dlhé vety, takže je to všetko vlastne úplne zbytočné. A potom si poviem, že to nie je zbytočné, pretože toto je môj spôsob akým vyjadrujem svoju nespokojnosť a je to lepšie, ako keby som to v sebe dusila, a tak pokračujem v dlhých a zložitých vetách a vôbec mi nie je lepšie, pretože mi robí fyzicky zle slovne napádať druhých ľudí, hlavne keď sa nemôžu brániť, pretože mi sotva rozumejú.

Viem, že v takých prípadoch treba ísť von. Znie to veľmi priamočiaro a zachraňujúco, ale kým sa dostaneme von, moje drahé deti ma ešte stihnú vytočiť tým, že šomrú že sa musia obliekať, odmietajú si prezliecť deravé ponožky a podľa vlastnej potreby sa tvária, že ma nepočujú. Potom odmietnu ísť sa prejsť do mesta a nechcú pochopiť, že nemôžeme ísť nikde inde, pretože dva dni pršalo a všade inde je blata po členky. Tak sa odujú a v tichosti pochodujú vedľa mňa hore mestom a potom zas dolu mestom a občas vzdychnú, aby mi bolo jasné, ako strašne trpia.

 

kamebb

 

Po obede sa pohádajú kvôli tomu, kto dnes bude počúvať hudbu v našej izbe a kto v detskej izbe. Potom je chvíľu ticho, ale o necelú hodinu už dupocú a behajú ako stádo divých slonov, narážajú do dverí a vykrikujú (= hrajú sa). Tesne pred tým, ako mám začať prácu a asi hodinu pred tým, ako majú odísť na krúžok či tréning, zistím, že si nesplnili svoje povinnosti: Samko neumyl varnú dosku v kuchyni, Zojka stále neposkladala prádlo a v ich izbe to vyzerá ako na smetisku. Navyše zistíme, že včera hodili špinavé a spotené tenisky do skrine a teraz si nemajú čo obuť do telocvične. Nastáva chaos, poháňam ich k zrýchlenému riešeniu situácie, ale oni sa zaujímajú len o to, čo bude na olovrant. Keď konečne odídu na tréning, vydýchnem si a poteším sa, že dnes učím do neskorých večerných hodín a deti uvidím až zajtra.

 

Naše dni sa pohybujú medzi týmito dvomi pólmi. Tých extrémnych, či už dobrých alebo zlých, je len máličko. A našťastie je väčšina z nich bližšie skôr k tomu krajšiemu koncu spektra. Našťastie.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *