12. jún 2017
Minulý týždeň sme prežili dva poľské kultúrne dni. Oba navrhol pán domáci Ryszard a my sme nemohli nesúhlasiť, pretože… prečo by sme mali nesúhlasiť!? Stále si neviem vybrať, ktorý deň bol lepší a zaujímavejší, lebo to sa asi ani nedá vybrať. Deti sa z oboch dní tešili ako škôlkari zo zmrzliny a my vzrastom ne-deti sme sa dozvedeli toľko nových vecí, že sa nám až nechceli zmestiť do hlavy a vyskakovali z nej v snoch.
Trh
Prvý deň sme začali výjazdom na trh ovocia a zeleniny. Všetci sme sa dobre bavili, pretože tam okrem bežných trhových výrobkov a potravín predávali aj kuchyne, oblečenie, moskytiéry a gauče, ale napríklad aj veľké vrecia suchého chleba pre zvieratá, živé sliepky a morky, koreniny a zaváraniny. Najviac však bolo predsa len krásneho ovocia a zeleniny a nakúpili sme si všetko čo sme potrebovali.
Trh bol, pre nás nezvyklo, vo štvrtok. Opýtali sme sa teda Ryszarda, prečo je v taký neobyčajný a pre pracujúcich ľudí nepraktický deň. Ľudí tam bolo napriek tomu dosť, no zvyčajne to boli ľudia starší alebo mamičky na materskej. Dozvedeli sme sa, že tento trh koluje po okolitých dedinách. V pondelok je v jednej dedine, v utorok v inej, v stredu v ďalšej a tak ďalej. A teraz to vyšlo tak, že vo štvrtok bol trh v Hutkách.
Ďalšou zvláštnosťou po ceste na trh bolo množstvo neomietnutých domov. Keď som videla prvý, myslela som si, že proste dokončujú stavbu a ešte neomietli. Keď som videla ďalších päť, povedala som si, že je to možno nejaký módny trend. Keď som videla 3 vedľa seba na jednej strane ulice a ďalšie 4 na druhej strane ulice, musela som sa opýtať. Ryszard to zdôvodnil tým, že ľudia sú tu chudobní a preto domy nechávajú neomietnuté, nenamaľované. Znie to ako rozumný dôvod, len potom nechápem, načo si stavali veľké trojposchodové rodinné domy so strešnou terasou, keď nie sú schopní zaplatiť za ich dokončenie. Asi je to o prioritách.
Stromy a jazyky
Pokračovali sme na pohľad bežným, pracovným dňom. Pílili sa smrekovce a brezy, ťahali sa konáre, popílené kmene sa hádzali na auto a odvážali na kopu. Ťažká práca nám išla od ruky hladko a bez zastavenia, ako v kreslenej rozprávke. Keby sa však niekto započúval do našich rozhovorov, zistil by, že dnes nepočuť univerzálnu angličtinu. Na celý, celučičký dnešný deň ju vystriedala poľština a slovenčina. Jazyky sú to príbuzné, a keď sa obe strany snažia, dá sa rozumieť aj zložitejším veciam. V priebehu prvých pár hodín sme vychytali najzákladnejšie poľsko-slovenské chytáky a potom sme sa zastavovali už len občas, keď bolo treba vysvetliť nejaké slovo.
Priznám sa, myslela som si, že budeme väčšinu dňa ticho, aby sme sa vyhli namáhavej komunikácii. Opak bol pravdou. Ryszard rozprával o tom, ako ľudia z iných krajín stereotypne vnímajú Poliakov (čo bolo obzvlášť vtipné hlavne preto, že nie je kamarát s katolíckou cirkvou), o HelpX pomocníkoch, ktorých doteraz mal, hovoril o príhodách zo svojho života, o histórii Poľska, pýtal sa na Slovensko a Česko-Slovensko, český a slovenský jazyk, vymenili sme si zopár vtipov, jazykolamov aj historiek o ľuďoch z rôznych krajín. Po práci sa pokračovalo kávičkou a večer sa nadviazalo pri vodke (Ryszard, aby podporil stereotypy o Poliakoch 🙂 ), pivách (my, pretože vodku nepijeme a Ryszard povedal, že dnes si zaslúžime aj dve) a Radleri (Agatka, ktorá sa k nám na chvíľu pridala aj s bábom).
O siedmej večer sa deň skončil. Keď som zaspávala, v hlave mi znela melódia poľského jazyka a v ušiach kŕkanie žiab.
Katowice
V piatok sme sadli do vychladeného Ryszardovho auta a poloprázdnou diaľnicou sme sa rútili do Katowic. Ryszard musel ísť do kancelárie a ponúkol nám, že nás vezme so sebou. Kým on bude pracovať, my si môžeme pozrieť krásy veľkého priemyselného mesta. Po 40 minútach sme vysadli priamo v centre, na Rynku, pri pomníku Sliezskych povstalcov, pred budovou divadla, len pár stoviek metrov od štadiónu, ktorý tu nazývajú Spodek, alebo tiež Podšálka. Deti centrum mesta veľmi nezaujímalo a nedočkavo nás ťahali k električkám.
Električka nás odviezla na kraj mesta, do obrovského Sliezskeho parku. Keď sem človek príde na jeden deň, bude značne frustrovaný, pretože za jeden deň nemá najmenšiu šancu pozrieť si všetko, čo park ponúka. Keď sem človek príde na pár hodín (ako my), musí si s ťažkým srdcom vybrať, čo má reálne šancu stihnúť a neumakať sa pri tom na smrť.
Mali sme slabé 4 hodiny. V ponuke bol Skanzen, Lunapark, Múzeum sôch, Planetárium, Zoo, Ružová záhrada, Botanická záhrada, jazda lanovkou ponad park, plavba po jazere, Lanový park, Vodný svet, Výstavná sála a kilometre chodníkov v parkovej prírode. Uznajte, že je extrémne ťažké vybrať si tak, aby sme neľutovali. Nakoniec sme sa rozhodli pre Skanzen, Zoo a Múzeum sôch.
Môžem s čistým svedomím povedať, že zo Skanzenu boli deti nadšené oveľa viac než zo zoo. Nezaprel sa v nich záujem o veci staré, tradičné a dávno nepoužívané a lietali od domčeka k domčeku, chceli všetko vidieť, všade vliezť a všetko okomentovať. Vedeli sme, že obaja majú takéto múzeá radi, ale nečakali sme až také zapálenie pre vec. Bohužiaľ sme museli návštevu Skanzenu skrátiť a dosť vecí vynechať, ak sme chceli stihnúť ešte aj zoo na druhej strane parku. Múzeum sôch sme obišli. Nosorožce, aligátory, dinosaury a žirafy mali prednosť.
Cesta späť
Cesta späť na Rynek, do centra Katowic, sa začala miernym stresom, keď sme zistili, že na zastávke nie je automat na lístky. Vysvitlo však, že lístky sa dajú kúpiť aj priamo u šoféra električky. Bolo poobedie. Piatkové poobedie. Všetci išli domov. Plná, prepotená električka stála každých 30-40 sekúnd. Konečne sme vystúpili pri divadle v centre! Ryszard nám povedal, že sa máme vrátiť najneskôr o 4-tej, aby sme vyrazili skoro a vyhli sa zápcham na diaľnici. Vrátili sme sa včas a o 4-tej sme už sedeli v aute, no aj tak to nepomohlo. Domov sme šli nekonečné 2 hodiny. Ryszard zvolil obchádzku po cestách III. triedy, pretože na diaľnici doprava stála. Aj napriek tomu sme postupovali pomaly. Naostatok nám obchádzka vôbec nepomohla, pretože na ceste bola nehoda, prejsť sa nedalo, museli sme sa vrátiť odkiaľ sme prišli a skúsiť inú cestu.
Bolo veľmi dobre, že tieto dva dni boli v takom poradí v akom boli. V Katowiciach sme boli po 12 hodinovom rýchlo-kurze dostatočne jazykovo vyzbrojení, schopní rozlúštiť väčšinu nápisov a textov na tabuliach, pripravení rozumieť ľuďom, ktorí nevedia anglicky, prípadne aj pár slov zo seba dostať.
Autor: tikaka
