Svetoví kamaráti – Blandine

24. november 2017

 

 

Samko na začiatku tvrdil, že keď bude Blandine odchádzať, nebude plakať. Zojka pritakávala. Blandine nám dávala od začiatku všetkým zabrať. Občas som sa musela zavrieť v izbe, aby som si oddýchla. Aj ja aj Mirko sme boli celý týždeň unavení, zničení, zrelí do postele už o 8 večer. Blandine bola totiž nielen nadmieru akčná, animovaná a urozprávaná, ale predovšetkým neuveriteľne hlučná. Človeka s takým hlasom a spôsobom prejavu som v živote nestretla. Aj keď nás delilo dvoje zavretých dverí museli sme sa prekrikovať, pretože rušila náš rozhovor. Navyše dramatizovala a prežívala úplne všetko čo hovorila, či už to bola historka z jej ciest v Nórsku alebo odpoveď na otázku, či má rada jogurt. Po hodine rozhovoru s ňou ma pichalo v ušiach, pískalo mi v hlave a pred očami sa mi belelo. Už chápem, ako sa dá týrať hlukom.

A tým začína aj končí výpočet vecí, ktoré by som jej ako pomocníčke – HelpX-áčke vytkla. Keď však zoberieme do úvahy fakt, že za to nemôže, pretože nikto nemôže za svoj hlas, niet vlastne čo vytýkať. Keď odchádzala, Samko plakal a Zojka tuším tiež, ale len tak tajne. Blandine bola veľmi fajn, zábavná, vtipná, mala vždy poruke nejaký príbeh a hlavne: dokázala sa prispôsobiť tomu, čo deti potrebovali. Keď v posledný večer sedela s deťmi pri večeri, spoločne rekapitulovali čo všetko spolu zažili, kde spolu boli, čo robili, čo videli, čo si ukázali, čo sa naučili, o čom sa rozprávali… A bolo toho veru dosť!

 

Blandine

 

Keďže Blandine od februára cestuje, mala potrebu hovoriť skôr o svojich zážitkoch z cestovania, než o svojej domovskej krajine. Trochu sme ju k tomu prinútili, keď sme ju (tak ako našich prvých dvoch pomocníkov) požiadali o krátku prezentáciu o Francúzsku. Zdalo sa mi, že niečo také predtým nikdy nerobila a sama si nebola istá, ako by mohla odprezentovať svoju krajinu, ale nakoniec to zvládla a skončilo to dllllhou debatou o jedle spojenou s pozeraním fotiek a kuchárskych videí na internete. Blandine má očividne rada dobré jedlo a netuším, ako zvládala našu stravu. Nikdy totiž nič nepovedala, aj keď zjedla všetko. Spomínam si, že na začiatku, keď sme si písali profil hostiteľov, som sa zaprisahávala, že žiadneho Francúza nikdy nezoberieme, pretože tí majú vždy problém s jedlom (predsudok založený na bohatých skúsenostiach z Islandu a potvrdený v Poľsku) a ja sa nemienim stresovať. Vypálilo to však dobre…teda aspoň myslím – za tých 9 dní u nás nikdy neodpadla od hladu, ani nemusela tajne žiť na keksíkoch.

Blandine nás možno nezasvätila do tajomstiev a interných informácii o svojej krajine tak ako jej dvaja predchodcovia, ale bola doteraz najväčším prínosom po jazykovej stránke. Anglicky hovorila pekne, celkom správne, veľa a o všetkom. S deťmi sa vedela porozprávať tak, aby jej rozumeli. No a keďže rozprávala takmer stále, Zojka so Samkom mali non-stop počúvacie cvičenie o kadečom možnom aj nemožnom, s možnosťou pýtať sa a žiadať o dovysvetlenie, ktoré Blandine vždy rada poskytla. Taktiež sa snažila deti opravovať, keď robili príliš veľké chyby v angličtine, alebo im poskytla spôsob, ako môžu lepšie vyjadriť to, čo sa snažili kostrbato povedať.

 

Blandine2

 

S Blandine sme boli na Pustom hrade pri Zvolene a vzali sme ju do Banskej Štiavnice na kalváriu a do banského múzea. Kvôli zlému počasiu sme nič viac nestihli. Boli sme radi, že sme mohli aspoň trochu pochodiť po okolitých kopcoch počas pracovných dní. Najviac sa jej páčila kalvária v Štiavnici a mraky. Vravela, že ešte nikdy nebola niekde, kde sa mraky po celý deň držia po kopcoch, alebo sa plazia v dolinách, alebo sedia okolo rieky, alebo sa trhajú a vrstvia a neustále menia.

 

Na rozlúčku od nej deti dostali za hrsť origami motýlikov, za hrsť origami hviezdičiek, za hrsť lentiliek a burizónové Tatramelky. Boli sme ju odprevadiť k autobusu a zaželali sme jej šťastnú cestu a veľa dobrých ľudí na nej.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *