22. júl 2017
Stojím pod stromom a pchám sa mirabelkami. Už si dávam do úst možno tridsiatu, ale asi skôr päťdesiatu siedmu. Sú tmavožlté, niektoré takmer oranžové. Voňavé. Šťavnaté. Zojka so Samkom stoja pri mne a oberajú a jedia minimálne tak hltavo ako ja. Už sme si niekoľkokrát povedali, že by sme mali skončiť, pretože nám bude zle, ale keď to sa nedá! Mirabelky sú návykové. Príťažlivé. Výborné.
Oberanie, triedenie a umývanie mirabeliek bola naša prvá práca po príchode do Malwininho domu. Obrali sme, pretriedili a umyli. Malwina z nich urobila šťavu a kompót. Potom jej došli zaváracie poháre. Zvyšok nazbieraného ovocia vymenila u kamaráta za paradajky, zemiaky a mrkvy. No a to, čo ostalo na stromoch sa musí zjesť, alebo sa nechá pre vtáky.
A tak každý deň stojíme aspoň na chvíľu pod žltou slivkou a tlačíme sa ovocím. Občas strasieme z konárov biele pavúky a nohaté kosce, ale inak nám nič neprekáža. Vtáky strom zatiaľ neobjavili, asi majú dosť inej potravy. Mirabelky sú dokonale zrelé a samé padajú z konárov. Stačí sa ich dotknúť a celé strapce sa naukladajú do dlaní. Nádhera.
Pri mirabelkových stromoch je zeleninová záhrada obkolesená kukuričným poľom. Je to Malwinina prvá záhrada. Všetko je tu pokus, všetko sadené a pestované s láskou, údivom a vďačnosťou. Je tu veľa paradajok, uhoriek a cukiet, červenej repy, cibule, trocha mrkvy a šalátu, petržlenu, špenátu a rukoly. Do záhrady chodíme ako do obchodu. Keď chceme variť, idem pozrieť, čo stihlo od včera dozrieť. Od Malwiny sme dostali príkazom zjesť všetko čo sa dá, pretože inak to vyjde nazmar. Základom našej stravy sú teda mirabelky, paradajky, uhorky a cukety. Naše panelákové deti sú nadšené tým, že môžu prísť do záhrady a najesť sa tam. Ja som zas rada, že nemusím nič vymýšľať na desiatu a na olovrant.
Náš kontakt s Malwinou sa začínal tak všeliako. Začali sme s ňou komunikovať už niekedy v apríli, no vtedy bola v Mexiku a nevedela kedy sa vráti. Keď sa vrátila, my sme už mali dohodnutého Ryszarda a vlastne aj Jolantu a nevedeli sme jej naisto povedať, kedy prídeme. Potom sme jej dali predbežný dátum, ale ten sme nemohli dodržať, pretože sme u Ryszarda neplánovane ostali štyri týždne miesto dvoch. Všetko sa tým posunulo. Počas pobytu u Jolanty sme začali uvažovať nad HelpX alternatívou v predhorí poľských Tatier, ale to sme zavrhli a konečne sme mohli Malwine napísať, kedy by sme mohli prísť… ak by mala stále záujem. No motanica najväčšia!
HelpX u Malwiny je náš prvý „domový“ HelpX. To znamená, že tu nie je ani farma, nič sa tu nevyrába ani to nie je nezisková organizácia, kemp, združenie alebo komunita. Je to jednoducho mladá žena, ktorá má dom a záhradu a rozhodla sa pomôcť si prostredníctvom HelpX-u. Možno aj preto tu máme taký iný pocit ako sme mávali doteraz. Je to tu také – domácke. Priateľské. Normálne. Ako keby ste pomáhali u kamaráta v susednej dedine. Nie sme súčasťou väčšieho celku a ďalší v rade mnohých pomocníkov. Nepracujeme na dlhodobých, rozsiahlych projektoch a nesmerujeme k uspokojeniu potrieb veľkej skupiny ľudí. Všetko čo tu robíme, robíme pre Malwinu a len pre Malwinu. A pre seba. Práca tu prináša radosť a uspokojenie práve pre to, že je tvorená malými, izolovanými úlohami. Jasne po sebe vidíme výsledok. Čo začneme, to dokončíme a môžeme mať pocit dobre vykonanej práce.
Malwina nám napísala zoznam všetkého, čo by sa jej hodilo aby sme urobili. Za pár dní sme toho stihli celkom dosť: Vyčistili sme chodník a príjazdovú cestu od buriny a machu. Postavili sme gril z tehál. Vyrobili sme nový kryt na studňu. Pílili a sekali sme drevo na kúrenie. Starali sme sa o záhradu a črepníkové rastliny. Pokosili sme trávu na celom pozemku. Presadili sme jahody. Vykopali sme staré rúry zo zeme a na ich miesto sme presadili mladú mirabelku. Starú konštrukciu hojdačky sme prerobili na zátišie s kvetináčom. Lúskali sme orechy. Opravovali sme Malwinine články, ktoré sú v angličtine a chcela by ich publikovať na svojom novom blogu. A snažili sme sa zjesť čo najviac ovocia a zeleniny z jej záhrady, aby nevyšli nazmar.
Malwina od nás pôvodne chcela len 3 hodiny práce denne. 3 hodiny sú veľmi málo. Hneď prvý deň sme pracovali takmer 6 hodín a ani sme si neuvedomili ako ten čas prešiel. Keďže nás tu nikto nenaháňa a práca je ľahká, zaujímavá a rôznorodá, deti môžu pomáhať takmer so všetkým. Až na opravovanie anglických textov nebolo zatiaľ nič, k čomu by neprispeli. Myslím, že ich to baví. Myslím, že sú spokojné keď vidia, že ich práca je potrebná a významnou mierou prispieva k výsledku.
Deti sa ešte navyše starajú o mačiatko, ktoré voláme jednoducho Kotek (Mačiatko). Ja ho ešte volám Šibnuté Mača, Hlúpe Mača alebo aj Krpatá Otrava, pretože je naozaj šibnuté, splašené, na všetko naokolo útočiace, so všetkým sa hrajúce a po všetkom pohyblivom skákajúce otravné zvieratko. Deti sa mi snažia vysvetliť, že kocúrik je predsa malý, všetko musí vyskúšať a musí sa aj trochu blázniť a behať, aby zosilnel, všetko si vyskúšal a naučil sa všetko potrebné. Majú asi pravdu, ale kvôli nemu nemôžem nosiť sukňu ani žabky, pretože Kotek poctivo útočí na všetko čo sa čudne hýbe. A musím znášať občasné zadrapnutia do lýtka, zahryznutia do členka alebo mačku vrhajúcu sa pod nohy predovšetkým na schodoch. Dobrovoľne priznávam: nie som mačkofil.
Mirabelky sa zdanlivo nemíňajú, aj keď k nim Zojka odbieha niekoľkokrát denne. Paradajky postupne dozrievajú a cuketky rastú pod rozložitými zeleno-bielymi listami. Chladné rána prinášajú teplé dni. Je tu príjemne. Konečne máme čas byť všetci štyria spolu. U Joly nám to akosi nevychádzalo a deti nám trošku zdiveli. Budeme tu len kratučký týždeň. Ani sa nenazdáme a pôjdeme domov, na Slovensko. Kratučký týždeň pri Wroclawi uzavrie našu cestu po Poľsku.
Autor: tikaka
