15. jún 2017
Je štvrtok. A viete čo som dnes zistila? Aké relatívne ťažké môže byť aj tu u nás – v „civilizovaných“ krajinách EU, nehlásiť sa k väčšinovému náboženstvu. O nič nešlo. V podstate.
Je štvrtok a v Poľsku je dnes sviatok. Náboženský sviatok. Odkedy sme tu, je to už druhý sviatok a Ryszard vravel, že ich tu majú počas roka viac než dosť. Podľa predpovede má byť dnešný deň posledným dňom bez dažďa a tak padlo rozhodnutie, že sa bude pracovať s drevom. To zahŕňa veľa, veľa pílenia, pretože treba zhodiť stromy, potom ich porezať, kusy dreva naložiť na auto, odviezť, vyložiť a zas odznova. Začínali sme o 10 doobeda. Naplnilo sa prvé auto, odviezlo sa, vyložilo…a potom Ryszard stopol všetku prácu, pretože mu volali.
Volali mu z nejakého neďalekého kostola, aby ho priateľsky požiadali, aby nerušil ich sviatok svojim pílením a rúbaním a že či by sa dalo počkať zo dve hodiny kým ukončia svoju ceremóniu a potom si vraj môže robiť čo chce. Pílenie teda prestalo a my sme šli využiť čas a navariť obed. Popri tom som rozmýšľala nad tým, čo je tu správne a nesprávne, kto je viac v práve a kto sa tu zachoval úplne nevhodne. Cirkevní hodnostári svojimi požiadavkami a očakávaniami, alebo náš pán domáci svojim necitlivým nerešpektovaním (asi) dôležitého sviatku? K úvahe ma podnietilo Samkove hundranie, že nám „tí kostolníci zakazujú pracovať, lebo im vadí trocha hluku!“ Nevedela som, ako sa mám k tomu postaviť.
Keď hovoríme o rušení a o hluku, je to diskutabilné. Už po dva dni sme počúvali niekoľko hodín denne kostolné spevy. To sa vraj cvičili na dnes. Spev to bol nenormálne falošný, nepočúvateľný a po hodine značne otravný. Ako by zareagovali, keby im niekto zavolal a priateľsky by ich požiadal aby buď našli niekoho s hudobným sluchom, alebo prestali, pretože to ruší naše poobedie a večer? Asi by to nevzali tak chladnokrvne, pokojne a bez urážania ako Ryszard. Ale nikto im nevolal, pretože tri dni všetci prežijeme, nie? A po druhé, nikomu by nenapadlo sťažovať sa na to, že pár ľudí sa stretlo a spievajú si…aj keď sa to možno nedá počúvať. Keď ich to baví, je to vlastne veľmi dobre.
Keď sa na to pozrieme z inej strany, dostávame sa na rovinu osobnostnú. Predstavila som si, že žijem niekde, kde majú ľudia často rôzne stretnutia, pretože je to súčasť ich kultúry a náboženstva. Predstavila som si, že ja tú kultúru a náboženstvo neuznávam, nesúhlasím s nimi, prípadne len nie som ich súčasťou. Ich náboženstvo je dokonca tak silné a v štáte vplyvné, že ma „prinútilo“ mať deň voľno, aj keď o to nestojím. Čo spravím? Je správne začať píliť, keď počujem, že tí ľudia práve teraz oslavujú a spievajú? Alebo sa musím zmieriť s tým, že aj keď je dnes posledný dobrý deň na prácu, budem ho musieť nechať uplynúť…pretože rešpektovanie kultúry a náboženstva iných ľudí je dôležitá súčasť normálneho, otvoreného správania?
Pokračujem v tej istej myšlienkovej línii. Prečo si skupina ľudí myslí, že má právo vysielať signál, že jej iní ľudia svojim správaním vadia? Pretože ich je veľa, alebo dokonca väčšina? Keby som ja dnes slávila sviatok, ktorý by vyžadoval ticho, samotu, utiahnutie sa a pôst, vyhoveli by mi, keby som ich požiadala? Prestali by spievať? Rozišli by sa? Nešli by na pochod dedinou rozhadzujúc kvety? Sotva. Pretože som len jedna a ich je viac? Členovia náboženstva, ktoré hlása lásku k blížnemu, velebí vše-objímajúcu lásku, pokoru a skromnosť nedokážu prežrieť, že niekto je iný. Správne? Pokrytecké?
A tak som si rozmýšľala počas miešania špenátovej omáčky a nevedela som prísť na to, čo je tu správne a nesprávne, kto je viac v práve a kto sa tu zachoval úplne nevhodne. Cirkevní hodnostári svojimi požiadavkami a očakávaniami, alebo náš pán domáci svojim necitlivým nerešpektovaním (asi) dôležitého sviatku? Myslím, že po takmer 2 týždňoch Ryszarda už trochu poznám a myslím, že uznal, že trochu prestrelil. Po zvyšok dňa sme už pílu nezapli. Našiel nám všetkým tichú, nenápadnú robotu medzi stromami. Len…stále nemám jednoznačnú odpoveď, jednoznačný zaver. Asi neexistuje.
Autor: tikaka
