Prechod Českého raja s deťmi – 2.deň (Komárovský rybník – Mladějov)

29. máj 2018

 

 

Deň sa začal scénou z malej poľnej nemocnice. Najprv Zojka zistila, že jej cez noc poriadne napuchla noha. Včera, keď behala bosá po tráve, zapichol sa jej do nohy tŕň. Mirko jej ho síce vytiahol, ale Zojka behala bosá ďalej, na dôvažok sa vykúpala v bahnitom rybníku a do rany sa jej asi dostala infekcia. Nohu mala červenú, horúcu a poriadne opuchnutú. V takom stave by ju ani nedala do topánky! Natreli sme ju octanovou masťou a čakali sme, čo sa stane. Noha trochu spuchla a zdalo sa nám, že hlboko v rane možno ešte ostal kúsok tŕňa. Ihlu sme nemali a pinzeta je príliš tupá. Pomohli sme si ostrým zubom pílky vreckového nožíka. Ja som Zojku držala, Mirko jej ranu narezal. Vytiekol hnis, trocha krvi a možno aj zvyšok tŕňa. Opäť sme okolie rany natreli octanovým krémom a čakali sme ďalej.

Za ten čas si Samko našiel vo vlasoch dobre nacucnutého kliešťa. Nasledovala operácia oveľa menších rozmerov a kliešť sa po dlhej chvíli vzdorovania nedobrovoľne pustil. To všetko muselo prebiehať v absolútnej tichosti. Všade okolo nás spali v chatkách ľudia a steny chatiek mali nulovú zvukovú izoláciu. A bolo okolo piatej ráno, takže hluk bol neprípustný. Zojka sa zatiaľ obula a dokrivkala k umyvárkam. Do hodiny nohu rozchodila a kým vyšlo slnko nad les, povedala že ju už nič nebolí.

(Nasleduje krátka óda na octanový krém: Už nikdy nikam nejdeme bez neho! Je výborný na hmyzie štípance, na slnkom podráždenú pokožku aj na opuchliny všetkých druhov a intenzít. Účinkuje rýchlo a spoľahlivo, upokojuje a účinok je dlhodobý. Mali sme ho vždy na vrchu ruksaku aby bol po ruke a vyťahovali sme ho niekoľko krát. Koniec ódy.)

 

 

Odhadom a od očka mi to vychádzalo tak, že od Komárovského rybníka do Mladějova by to mohlo byť asi 15-16 kilometrov. Môj odhad bol asi pokazený a očko slepé, pretože nakoniec to bolo 23 kilometrov. Deti toto nečakané navýšenie hrdo znášali a bez reptania išli cez horúčavu, až som sa hanbila, že v duchu tak šomrem a nadávam (hlavne na svoj odhad, ale aj preto, že mi je teplo). Zojka mi dokonca niekde medzi hradom Kost a jazerom Nebákov povedala, že sa jej tu veľmi páči a je rada, že sme tu. To už som musela prestať nadávať a uznať, že aj ja som tu rada a ak deti vládzu, je to vlastne všetko v poriadku.

 

 

Od Komárovského rybníka po hrad Kost sme kráčali lesom. Slnko sa pretláčalo pomedzi kmene smrekov, rozsvecovalo kríky čučoriedok a prebúdzalo hmyz. Borili sme sa v jemnom svetlom piesku ktorý pokrýval chodník. Pri hrade Kost cesta konečne spevnela pod nohami. K hradu práve prišli dva školské autobusy. Deti nakukli cez bránu na nádvorie a pobrali sme sa ďalej okolo Bieleho rybníka, smerom na Libošovice. Lesy, potôčik, rybníky, volavky, lúky, lávky…Libošovice! Konečne! Nemali sme už žiadne jedlo, od raňajok sme nejedli a dúfali sme, že v dedine budú nejaké potraviny. Boli. V malom obchodíku mali obmedzený výber a obmedzené množstvo základných potravín. Ale mali horalky. Sadli sme si do tieňa kostola a zjedli sme horalky, 1 kefír (viac nemali) a 2 jogurty. Hladina cukru v krvi sa vrátila do normálu. Svet sfarebnel a zvuky prestali splývať.

Pokračovali sme cez lúky, polia a nádherné údolia lemované skalnými vežami, cez voňavé lesy a okolo tichých tmavých rybníkov, popri studničkách a lavičkách, s občasným výhľadom na Trosky. Podtrosecká údolí prekvapili priateľským, zeleným zovretím a chladivým vzduchom. Po nečakanej obchádzke (mali sme starú mapu a medzičasom došlo k preznačkovaniu trasy) cez rozhorúčené pastviny sme sa konečne dostali k rybníku Doly a v unavenom tichu sme rýchlo kráčali smerom k Mladějovu. Prvé domy Mladějova čakali za lesom pri skalách a dedina sa ohlasovala už z diaľky húkaním vlaku.

 

 

V kempe v Mladějově nás nečakali. Podľa všetkého došlo ku komunikačnému šumu a následnému nezaznačeniu si nášho príchodu do príslušných objednávkových tabuliek. Zažili sme chvíľu napätia, kým pani recepčná telefonovala s pánom majiteľom, pretože kemp bol plný detí (vraj ich tam bolo 107) a do úvahy pripadala možnosť, že pre nás nenájdu miesto. Miesto sa nakoniec našlo a my sme sa mohli konečne zložiť, vybaliť, osprchovať, ľahnúť si a nerobiť nič. Zojka so Samkom sa rozbehli na ihrisko a potom do bazéna a potom opäť na ihrisko. Neviem, kde tú energiu vzali. Asi z tej horalky v Libošovicích.

 

 

Popis trasy:
Trasa je dlhá približne 23 kilometrov. Začínali sme o 6:45, došli sme o 13:30. Do tohto času sa započítavajú všetky zastávky a prestávky, blúdenia a fotenia, zachádzky a obchádzky.

Od Komárovského rybníka sa vrátime na červenú značku a pokračujeme lesom a neskôr po ceste cez Srbsko, až po odbočku na rázcestí Chrby. Tu zídeme z hlavnej cesty a mierne stúpame po piesčitom chodníku k hradu Kost. Prejdeme okolo hradu Kost (otvárajú o 9:00/10:00 – podľa mesiaca), rybníkov a proti prúdu tenkého potôčika, potom cez lúky, až do Libošovic. Od Libošovic pokračujeme po ceste cez polia a lúky, až napokon klesneme do údolia rieky Žehrovky. Toto je veľmi príjemná časť pochodu. Čoskoro prídeme k Podsemínskému rybníku a krátko na to k rybníku Nebákov.

Tu došlo pred niekoľkými rokmi k preznačkovaniu trasy. Kedysi viedla popri rybníku Nebákov a po riečke, až k rybníku Doly. Teraz je všetko inak: Červená značka sa stáča od rybníka a stúpa do Troskovic. Ak sa teda chceme dostať k rybníku Doly (a ďalej do Mladějova), musíme sa v Troskovicích zvrtnúť na zelenú značku a po zelenej sa vrátiť k rybníku Doly a odtiaľ pokračovať po modrej značke do Mladějova. Ak máte starú mapu (ako my), dajte pozor! Kedysi bola táto trasa značená červenou a viedla inakade!

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *