4. august 2014
Minule sme vám opísali, ako sme sem cestovali. Dnes vám porozprávam, ako vyzerá náš bežný pracovný deň. Našou hlavnou úlohou je organizovať a koordinovať medzinárodný mládežnícky pracovný tábor dobrovoľníkov vo veku od 13 do 19 rokov.
Ráno vstávame o 8-mej. Do kuchyne s jedálňou vedľa našej izby sa pomaly trúsia naši zverenci, ktorí spia v neďalekom dome. Nemajú tam kuchyňu a tak chodievajú jesť sem. Urobia si raňajky, kávu a poniektorým sa podarí aj umyť po sebe riad. Trochu na nich dohliadneme, popritom sa najeme, napijeme a to už je čas odchodu na autobusovú zastávku.
Čakáme na prácu
V dedine je jediná autobusová zastávka pri jedinej čerpacej stanici s jedinou pumpou. Je to hneď pri prístave. Tam počkáme na pána, ktorý nám zadá prácu. Mládežníci pracujú 3 hodiny denne, od 9 do 12. Dnes sme hrabali pole. Dali nám hrable, rukavice a dve pokosené polia. Naša kolegyňa Elenka sa pýta uzimenej mládeže: „Už ste niekedy hrabali trávu?“ Mládežníci hmkajú, že ani nie, zopár ich odhodlane prikývne, ostatní na ňu len nemo pozerajú. Zorganizujeme ich, postavíme ich na vrch kopca do radu a vysvetlíme im, že sa hrabe z hora dole. Väčšina sa chytí práce a ide nám to pekne od ruky. Dobre sa hrabe, keď vás ochladzuje vietor a občasné kvapky čo padajú zo sivobielych mrakov. „Ne-znášam túto prácu! Ne-znášam túto prácu! Ne-znášam túto prácu!“ šomre si do rytmu hrabania mladý Francúz. „Ja som mestský človek. Nie nejaký farmár!“ O hodinu a jedno pohrabané pole neskôr sa ten istý chlapec – mestský človek hádzal s rozbehom do nahrabaných kôp sena a vôbec mu nevadilo, že je celý od trávy.
Najprv práca….
…ešte trochu práce…
…a potom zábava.
Práca skončila. Ideme robiť obed. Hneď prvý deň sme sa rozdelili na skupiny. Každý deň niekto varí obed, iná skupina varí večeru a ďalšia skupina po nich umýva riad a kuchyňu. Nie všetci naši zverenci vedia variť. A aj keď vedia variť, robiť jedlo pre 22 ľudí nie je len tak. Treba im pomôcť. Treba im poradiť. Aby bolo dosť pre všetkých, aby sme nemali stále dookola len cestoviny, aby sme neminuli šunku a syr za dva dni, aby sme občas jedli aj zeleninu, aby sa nesnažili uvariť 4 vajíčka v 15 litrovom hrnci. To znamená, že sa rýchlo prezlečieme a ideme do kuchyne organizovať prácu. Kým sa obed varí, ostatní prídu do spoločenskej miestnosti / jedálne a sedia, hrajú sa hry, rozprávajú sa, niektorí pomôžu s obedom aj keď práve nie sú v kuchárskom tíme. Čakajú.
Hráme sa hry
Na dnes varíme zemiaky s fazuľou. Prišla som do kuchyne, nič sa nedialo. Bolo treba rozdeliť úlohy. Ty čisti zemiaky, ty krájaj cibuľu, ty umy pripálené panvice a ty otvor tieto konzervy a prepláchni fazuľu. Všetko fungovalo ako malo, o chvíľu sa cibuľka pražila na oleji a pomocníci krájali zemiaky na kocky. Členovia kuchárskeho tímu sa usmievali, miešali a krájali. Mala som pocit, že už sa nič nedá pokaziť. Už len opiecť zemiaky, pridať fazule, paradajkovú omáčku, osoliť a hotovo. Šla som za deťmi do izby a nechala som kuchárov, nech všetko dorobia.
„Ochutnaj!“ podáva mi lyžicu vysoký chlapec z Nemecka. Jedlo vyzerá byť hotové, už len nabrať na taniere. Ochutnám. Aaaaaa! Pálivé! Štipľavé! Nejedlé! „Čo ste tam dali?! A koľko?“ spýtam sa opatrne. Chlapec ukáže na sklenený pohár sušených chilli papričiek. „Už ani neviem, koľko som ich tam dal,“ povie. „Ale asi tak 10 alebo 12. Možno viac. Naozaj už neviem.“ A tak sme mali na obed za misku zemiakov s fazuľami a 10 alebo 12…a možno aj 14 chilli papričkami na 22 osôb. Ľudia to zajedali chlebom a maslom. Nikto nepovedal ani pol zlého slova. Bola som na nich veľmi hrdá.
Prístav
Po obede sme sa hrali hry a šlo sa kúpať. V budove nie sú sprchy. Chodíme sa sprchovať do plavárne. Plaváreň je cez cestu a cez ihrisko, za sivou budovou. Keďže naši zverenci nie sú plnoletí, musíme tam byť po celý čas s nimi. Vojdeme, vyzujeme sa, necháme bundy na háčiku a vstúpime do spŕch. Sprchy sú zvlášť pre ženy a pre mužov. Umývame sa nahí. To je povinné, vyžadované a slušné. Kto chce, môže si ísť zaplávať do bazéna. Máme 2 bazény: jeden plavecký so “studenou“ vodou (29°C) a jeden malý s teplou vodou (42°C). Dnes pršalo a fúkal vietor. Bazén bol plný otužilých Islanďanov, ale väčšine z nás stačila sprcha. Plaváreň je otvorená iba poobede a striedame sa v nej s ešte jednou skupinou dobrovoľníkov…a samozrejme sa musíme pomestiť s obyvateľmi Stöđvarfjörđuru. Vo štvrtok príde ďalšia 20-členná skupina dobrovoľníkov a to len bude zábava! Plaváreň je veľmi maličká a môžeme tam chodiť iba v 7-8 členných skupinkách. Preto máme rozvrh a časové limity.
Zopár dievčat si šlo zaplávať. Stáli si tam v teplej vode, studený vietor im sušil vlasy, dážď im zmáčal vlasy a hovorili si: „To je nám ale dobre, že? Je to tu krásne!“ V tom k nim podišlo malé dievčatko, ktoré sa tam s rodičmi máčalo v horúcom bazéne a povedalo: „A čo iné by ste čakali? Však ste na Islande!“
Starý kostol v dedinke zmenili na malý hotel
Po kúpaní sme sa šli prejsť po dedine. Každý deň sa poobede robí niečo iné, ale mládežníci prišli len pred dvomi dňami a ešte si to tu nestihli poobzerať, a tak sme sa šli všetci spolu zorientovať. Dedinka kde žije menej než 200 obyvateľov sa rýchlo prebehne z jedného konca na druhý. Začalo pršať. Konečne! Už sme tu týždeň a po celý čas slnko svietilo až ma oči pálili. Teraz už začínam veriť, že tu vraj aj prší. Najprv sme prešli k jednému kostolu, potom k druhému kostolu, potom do prístavu. Hotovo. Za 45 minút sme mali pochodenú celú dedinku. V prístave sme ostali trochu dlhšie. Prístavný mostík sa oškieral o pontón a vŕzgal a škrípal, ako sa vlny hojdali a hojdali a rozbíjali sa o kamene. Čajky lietali nízko nizučko nad hladinou. Vietor im vôbec nevadil. Kačičky so svojimi drobnými mláďatkami si plávali pomedzi loďky ako keby nič, len občas naklonili hlávky do nárazov vetra. Vtáčik podobný škorcovi ťahal zo zeme červíka. Potom si ho rozporcioval a spokojne ho konzumoval. Ako keby nešibal ľadový dážď. Všetko sa zdalo byť také pokojné, mierumilovné, spokojné. A prístavný mostík vŕzgal a škrípal o pontón.
Zajtra možno ostaneme doma a budeme sa učiť nejaký tanec. A možno prestane pršať a pôjdeme na výlet. Rozhodneme sa zajtra podľa počasia (ako inak).
9 hodín večer
Okolo siedmej poobede začne večerný kuchársky tím robiť večeru. Na večeru mávame typické národné jedlá. Preto sú dobrovoľníci porozdeľovaní do večerných kuchárskych tímov podľa národností. Včera sme mali španielsku večeru, dnes máme taliansku večeru. Zajtra bude francúzska večera. Práve teraz, keď toto píšem sa to v kuchyni varí, a smaží, a dusí a vonia to výborne. Neviem čo to bude, ale už sa nevieme dočkať! Po večeri budeme hrať Mestečko Palermo. Včera sa pozeral dokument o islandských sopkách. Zajtra bude diskotéka.
Končím a idem sa do jedálne hrať hry a čakať spolu s ostatnými na nejaké dobručké talianske jedlo.
Autor: tikaka
