Naše rána – september 2016

…alebo o tom, že rozhodnutie nedať deti do školy prináša dni zúfalé, dni šialené, dni pokojné, dni štruktúrované, dni objavné, dni veselé, dni unavené, dni nekonečné, dni užitočné, dni chaotické, dni nečakané, dni nudné a ešte aj kadejaké iné. A aj keď sa niekedy veľmi snažíme, nikdy sa nám nepodarí mať dva dni za sebou také isté.  

 

22. september 2016

 

 

Ráno ako mnoho iných štvrtkových rán. Vstávame za tmy a musíme sa rýchlo najesť, pretože sa ide na plaváreň. Zojka v polospánku prichádza do kuchyne a so zavretými očami niečo mrmle a vyberá lyžičky. Dá ich na stôl a odšuchce sa späť do izby. O chvíľu príde o niečo viac zobudená v krátkych nohaviciach a krátkom tričku. Vzhľadom na ani nie dvojcifernú hodnotu na balkónovom teplomeri ju posielam prezliecť sa a pokračujem v chystaní raňajok. Kým zalejem čaj, vbehne do kuchyne aj Samko, posadí svojho plyšáka na skrinku a ide pozrieť von, či dnes vidno Orion. Nevidno. Je hmla.

 

O štvrť na šesť sedíme pri raňajkách a preberáme včerajší dramatický krúžok. Deti medzi hroznom a acidkom opisujú čo všetko robili a skúšali, čo ich pani učiteľka naučila a ako sa im darilo. Vyzerá, že sú so sebou spokojné. Ostáva len dúfať, že s nimi rovnako spokojná bola aj pani učiteľka. Po raňajkách spracú zo stola, umyjú sa a už je čas obúvať sa. Plaváreň otvárajú o šiestej a je fajn byť tam hneď od začiatku. Neskôr sa tam totiž nahrnú deti zo škôl alebo škôlok a nedá sa tam ani pohnúť, nieto ešte plávať.

 

 

Po hodinke čľapotania sa a plávania prichádzame domov ustatí a opäť hladní. Sídlisko je ešte tiché, slnko vychádza. Vyvesím plavky, nakrájam deťom nejakú zeleninu s kusom pečiva a ohrejem čaj čo ostal od raňajok. Sadnem si k nim a rozmýšľam nad tým, že už by možno bolo dobré vyprať obrus. A potom si spomeniem, že musíme ešte vyvesiť opraté veci. A mala by som vymyslieť, čo dnes bude na obed. A povysávať. Od pripisovania položiek do môjho virtuálneho Dnes ešte treba zoznamu ma odtrhne debata môjho potomstva o tom, či je 1,75 metra viac alebo menej ako 75metrov, alebo či to náhodou nie je rovnako. Idem do obývačky po meter a po ceste otvorím dvierka na práčke, aby som nezabudla na to vešanie. Potom s deťmi meriame a premieňame jednotky, vysvetľujeme si význam čísel za desatinnou čiarkou. Nakoniec im dám kontrolnú úlohu o dvoch žirafkách. Jedna narástla 2,30 metra a druhá 3,20 metra. Ktorá je vyššia? A o koľko? Pochopili. Výborne!

 

Milujem matematické chvíľky pri stole. Takto sme už poriešili koľko musí bežec odbehnúť na štandardnom (400 metrovom) štadióne koliečok, keď beží 1500m, 800m a 200m. Alebo koľko vlastne odbehli deti na tréningu kilometrov, keď bežali na rozklus 3 koliečka.

Pred Zojkiným prvým samostatným nákupom sme si vysvetľovali, koľko celých eur musím dať predavačke, keď niečo stojí 2,50. Stačia 2? Alebo musím dať 50? Alebo 5?

Počítali sme, aký vysoký by musel byť pohár, keby mal mať rovnaký objem, ale priemer by mal len 3 centimetre.

Naučili sme sa rozlišovať pravouhlý, rovnostranný a rovnoramenný trojuholník.

Zisťovali sme, za koľko hodín by sme preleteli celé Slovensko, keby sme leteli rýchlosťou auta v meste.

Tak isto sme rátali, či nám bude stačiť 10 eur na 3 posúchy, ak jeden stojí 4 eurá.

Samozrejme, že si postup výpočtu vždy nezapamätajú a častokrát zabudnú aj princíp. Mne ale stačí, že sa o takéto veci vôbec zaujímajú, že sa im chce počúvať moje zdôvodňovanie a chce sa im hľadať odpovede na otázky, ktoré im priebežne dávam a chce sa im skúšať, či nimi navrhovaný postup výpočtu bude správny alebo nie.

 

Po úspešne vyriešenej úlohe so žirafkami zhodnotím, že máme celkom dobrý medzičas a rozhodnem sa, že dnes ideme napiecť chlieb. Deti sa potešia a rýchlo došrotujú druhé raňajky.

 

 

 

Nachystáme všetko čo treba, deti si vyberú misy a pridávajú suroviny podľa receptu. Samkovi sa veľmi nezdá, že by mal miesiť rukami, pretože sa mu to zdá „fuj“, ale napokon sa dá presvedčiť a zaborí ruku do múčnej lepkavej zmesi. (Môj drahý syn je veľmi kontradikčné dieťa. Na jednej strane šomre, keď ho nezavoláme k vareniu a pečeniu. A keď ho zavoláme, tak sa sťažuje, fujká, mudruje a húta miesto toho aby sa chytil roboty. Treba mu však uznať, že keď sa už rozhodne niečo urobiť, nepustí to z ruky, kým to nie je dokonalé.) „ Fuj“ sa zmení na „Jééj to je super!“ a k spokojnosti všetkých sa nám podarí nádherné cesto.

 

Kým cesto nakysne, máme hodinu času. Vytiahnem pexeso s dopravnými značkami a chvíľu sa rozprávame o tom, ktoré z nich už videli v našom meste. Potom prinesiem kružidlo, pravítka a fixky a pustíme sa do rysovania a farbenia vlastných značiek. Prvotné nadšenie z kružidla po chvíli trochu opadne, keď zistia, že to nie je také jednoduché, ako to vyzerá.

 

Blíži sa 9 hodina. Deti bojujú s pravítkami a fixkami, ja si pripomínam veci v pračke. Ešte neviem o tom, že tam ostanú až do neskorého večera.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *