…alebo o tom, že rozhodnutie nedať deti do školy prináša dni zúfalé, dni šialené, dni pokojné, dni štruktúrované, dni objavné, dni veselé, dni unavené, dni nekonečné, dni užitočné, dni chaotické, dni nečakané, dni nudné a ešte aj kadejaké iné. A aj keď sa niekedy veľmi snažíme, nikdy sa nám nepodarí mať dva dni za sebou také isté.
19. máj 2016
Deň ako veľa iných. Svitlo už dávno. Konečne nemusíme zapaľovať lampu. Za oknom lietajú lastovičky, bociany klepocú zobákom. Vojdem do detskej izby. Zojka skladá uteráky, ktoré sa sušili na operadlách stoličiek. Benyho nevidno. Viem, že je schovaný za dverami, v úzkom priestore medzi posteľou a skriňou, hlava pichnutá vo veľkej polici s legom a pravdepodobne opravuje vrtuľu na lietadle alebo skúša zlepšovák na garáži pre svoje legoauto.
Sadám si na posteľ so zvyškom bieleho čaju v bielom pohári a pripomínam Zojke, že včera večer zabudla vybaliť veci po tréningu. Zojka vzdychne a za chvíľu donesie z chodby ruksak. Vytiahne bundy a napchá ich do skrine. Potom vyberie takmer prázdne fľaše. „Dám ti ich do kuchyne, aby si mohla použiť vodu na poliatie byliniek, dobre?“ povie a odnesie fľaše. Jej brat stále štrkoce legokockami za dverami. „Samko, poď, už pôjdeme písať,“ hovorím mu. Zojka si vyberie zošit, sadne si k stolu, zapáli lampu…a potom zistí, že už netreba svietiť, tak znova zhasne. Samko vstane od lega a zamieri do našej izby. Idem hneď za ním, aby sa nestihol do niečoho začítať, alebo si nevymyslel, že ide zrovnávať knihy v celej knižnici, alebo nezačal vystrihovať prílohu zo Šikovníčka – všetko činnosti, ktoré by musel dokončiť a my by sme museli čakať. Môj tip bol správny: vrátim ho od kníh a pošlem ho chystať si zošit.
Dnes píšeme diktát. Diktáty im vymýšľam, zvyčajne za pochodu. Tento diktát je na vybrané slová po R a B a na tvrdé a mäkké spoluhlásky:
Rys vyšiel z lesa. Rýchlo dýchal. Bystro mykal ušami. Kde je tá kobyla, čo mu na nohy stúpila? Musí ju chytiť! Zrazu sa potkol o rýdzik a zaryl nosom do zeme. Kobyla sa zachichotala z kríka a stratila sa medzi bylinami.
Poslednú vetu Samko odmieta napísať. Pretože to vôbec nie je pekné, že sa mu kobyla vysmiala. Mala mu pomôcť, keď už mu pred tým stúpila na nohy! A nie smiať sa mu! Musím uznať, že má pravdu a hovorím mu, nech teda vetu nepíše. Chlapček sedí, ruky položené na operadle stoličky podopierajú bradu. „No tak vymysli inú vetu. Takto je to nedokončené!“ hovorí mi nespokojne. V hlave mám niekoľko možností, z ktorých každá by diktát zbytočne predĺžila o ďalšie dve – tri vety. Nakoniec mu hovorím: „Kobyla ušla na statok. – Môže byť?“ Samko kývne, trochu sklamaný, že to nebolo zaujímavejšie zakončenie, ale spokojný, že sme neporušili už žiadne ďalšie morálno-etické zásady. Otočí sa k stolu a dopíše dnešný diktát.
Vonku je slnečno. Nechce sa nám byť doma. Hádžem niečo do hrnca, aby bol obed hotový. Vezmeme loptičky a méty (deti chcú prekážkovú dráhu) a ideme do parku. Vzduch je ešte svieži, drozdy vábia deň. Najprv sa rozcvičíme. Rozkročíme sa, dáme si ruky vbok a ukláňame sa do strán. Benjamínko sa skôr predkláňa. Pokúsim sa mu vysvetliť, ako to treba robiť správne.
V: Beny, musíš sa ohnúť do boku, nie dopredu.
Beny skúsi, ale stále sa predkláňa.
V: Nie tak. Predstav si, že popred teba padajú kamene. A ty nechceš, aby ťa nejaký buchol do hlavy. Musia padať popred teba. Keď sa takto predkloníš, kameň ťa buchne – pozri!
Rukami ukazujem dráhu imaginárnych kameňov, ktoré pristanú na Benjamínkovom krku a chrbte. Beny sa vystrie a pozerá hore, medzi konáre.
B: A ako sa tam tie kamene dostali? Nie je to náhodou nejaká hlúposť?
V: Benjamínko, ale ja nehovorím, že tam tie kamene sú. Ja len chcem, aby si si predstavil, že tam sú a letia popred teba… Vieš – aby si si vedel odsledovať, ako sa treba správne ohýbať.
Beny stále pozerá hore a potom sa skúsi ohnúť do boku. Stále po očku sleduje konáre nad sebou.
B: A naozaj na mňa nespadnú?
V: Nie. Naozaj nie. Pretože tam žiadne nie sú.
Benjamínko vyzerá zmätene, ale ohýba sa už tak, ako treba.
Po rozcvičke chvíľu beháme a skáčeme, potom sa ide hádzať loptičkou. Slnko už skoro vysušilo rannú rosu z trávnika okolo dvoch veľkých briez. Zojka nechápe, prečo by mala mať pri hádzaní vpredu ľavú nohu, keď predsa hádže pravou rukou. Spomeniem si na seba: tiež sa mi to kedysi zdalo nelogické. Urobíme si teda pokus: Hodí najprv s pravou nohou vpredu a potom s ľavou nohou vpredu. Upozorním ju na to, ako si môže pomôcť celým telom, keď má vpredu ľavú nohu, a ako sa brzdí, keď má pravú nohu. Na moje prekvapenie si dá povedať. Ide jej to, hneď k tomu pridávame hod s preskokom (s cvalovými krokmi).
Jej brat chvíľu pozerá, rýchlo pochopí a pridá sa. Máme 4 loptičky. Deti hádžu mojim smerom, ja im hádžem naspäť. Zojka dvíha a hádže jednu loptu za druhou, Samko čaká. „Však si zober hocakú loptičku, Samko!“ kričím na neho cez trávnik. „Ale ja chcem hádzať len tou jednou loptičkou. Mne sa najviac páči, vieš?“ pozrie na mňa chlapec opatrne a dodá: „Ale mne to nevadí, že musím čakať. Ja kľudne počkám.“ Hodím mu tú jeho loptičku. Podľa mňa sú všetky úplne rovnaké: staré, žltozelené, špinavé, tenisové. Podľa Samka nie sú rovnaké. Tak si dávam pozor, aby som tú jednu špeciálnu hádzala vždy k nemu.
Je 9:03 ráno. Jar je tu! A o chvíľu príde leto. Ako dobre, že už nemusíme byť väčšinu doobedia ukrytí pred zimou a dažďom!
Autor: tikaka
