Liptovský hrad

29. jún 2012

 

 

Dnešný deň bol trápenie. Doľahla na nás únava predošlých dní. Deti boli uplakané, nevládali, hnevali sa; my sme boli nervózni a zlí. Nemôžu byť všetky dni pekné a bezchybné – čakali sme, že aj tento stav skôr či neskôr príde. Škoda len, že nás zastihol práve v deň výletu na Liptovský hrad.

 

Ráno v tráve

 
Na Liptovský hrad – najvyššie položenú hradnú zrúcaninu na Slovensku – vedú zo Záblatného dve žlto značkované trasy. Čiže je možné si urobiť okruh: jednou žltou hore, druhou dolu. My sme si vybrali pre výstup aj zostup kratšiu variantu, ktorá sa v polovici pripája k červenej. V Záblatnom sme odbočili z asfaltovej cesty vpravo. O chvíľu sme boli na lúkach. Deti odmietali kráčať. Tráva bola vysoká – vyššia než oni, a mokrá…skláňala sa pod váhou rosy do cesty a šľahala im do tváre. Nedalo sa jej vyhnúť. O sto metrov ďalej sme mali všetci mokré nohy. ..aj tričká. …a všetko, čo sa priblížilo k tráve. Deti zastali a ostali stáť. Nešlo inak, než ich niesť. Až po Sedlo pod Kráľovou (tu sa pripája červená značka), kde lúky končili a začínal les.
 

 

Lúka

 

Všade dobre, v lese najlepšie?

 
Trochu sme si oddýchli. Slnko na nás nepálilo, muchy nedorážali, nohy nerezala tráva. Mokré trápenie  vystriedal príjemný chládok lesa so širokou cestou. Mysleli sme si, že máme vyhraté, ale chyba lávky. O niekoľko zákrut ďalej sa lesná cesta zmenila na úzky chodníček lemovaný bodliakmi, vysokánskou žihľavou (niekedy až mne po bradu), malinčím, a nechýbala samozrejme naša obľúbená mokrá tráva. Do toho všetkého bolo horúco a dusno, aj keď do poludnia bolo ďaleko. Okolo nás ohlušujúco bzučali muchy, včely, osy a osičky. Deti kráčali z nohy na nohu. Najmä Samuel. Zastavil sa pri každej muške na kvete a každej húsenici na chodníku, zaujalo ho, že palica robí dierky do blatistého chodníka. Bolo mu jedno, že stojíme v mokrej žihľave. Slovné poháňanie nepomáhalo, predbehnúť som ho nesmela (to by sa hodil o zem 🙂 ), ani nemohla (to by som sa musela predrať cez žihľavu, ostružiny, alebo iné priateľské rastlinky). Zobrať na ruky som ho tiež nesmela, pretože: „Ja idem sám! Ja to zvládnem!!!!!“. Tak sme išli rýchlosťou Slimáka záhradného a mne ostávalo len veriť, že Liptovský hrad naozaj existuje a táto cesta má niekde koniec.
 

 

Kus hradu

 

Záhrada na hrade

 
Cesta mala koniec pri drevenom rebríku opretom o stenu. Rebrík tvorí “vstupnú bránu“ do hradu, inak sa tam z tejto strany (oficiálne), dostať nedá. Boli sme takí zničení, že sme rebríku venovali len toľko pozornosti, koľko bolo nevyhnutnej na to, aby deti bezpečne vyliezli hore. Deti si z rebríka ťažkú hlavu nerobili – vyliezli po ňom a bolo hotovo. Z hradu veľa neostalo – pár hradieb, múrikov, zvyšok okna… Ale tých kvetov! Nikdy predtým som nevidela na jednom mieste, na pár desiatkach štvorcových metrov toľko rastlinných druhov: chrastavce, skorocel, čakanka, margarétky, 2 druhy silenky, 4 druhy ďateliny, zvončeky, náprstníky, ľalia, ľadenec, materina dúška, niekoľko druhov machu a lišajníkov, skalničky…už si ani nespomeniem, čo všetko tam bolo..ale nádhera – len som sa otáčala a tešila sa.

 
Po obede už deti spali na nohách. Rýchlo sme zliezli rebríkom a uviazali sme deti do šatky. Beny mi povedal: „Ja už spinkám.“ Hovorím mu: „Dobre, chlapček.“ Urobila som tri kroky, pozrela som na neho a on už tvrdo spal. Takéto superrýchle zaspávanie som ešte nezažila. Dole sme zbehli za 35 minút.

 

 

Ako sa tam dostať:
Z hlavnej cesty v smere od Ružomberka na Liptovský Mikuláš odbočíme na Liptovskú Teplú alebo na Lúčky. Tesne pred Lúčkami sa cesta rozdvojuje – ideme vpravo na Kalameny. Prejdeme Kalameny, ideme stále rovno (už sme na žltej turistickej značke, ktorá začína v Kalamenoch). Na ľavo uvidíme prírodné termálne kúpalisko – malé jazierko s vyvierajúcim prameňom uprostred. (Tu sa žltá značka rozdvojuje/zbieha.) Pokračujeme ďalej asi 150 m. Na ľavej strane cesty je miesto pre niekoľko aut.
Prístupnosť / náročnosť / terén:
Ak si človek vyberie kratšiu trasu zo Záblatného na Liptovský hrad, čaká ho hodina cesty a 300 metrov prevýšenia. Polovica trasy vedie po lúkach, polovica lesom. Pre dospelého človeka nič náročné.
Pre deti:
Zrúcanina hradu je atrakcia sama osebe. Rebrík, ktorý musia deti zdolať je pridaná hodnota 🙂
Poplatky, vstupné, otváracie hodiny:
Žiadne
 

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *