Kozí chrbát (1330 m.n.m.) v zime

28. január 2018

 

 

Cez biele ráno sme sa dostali z Donovál cez Polianku až do lesa nad sedlom. Na druhej strane sedla stála Nová Hoľa spolu so Zvolenom a čakala na prvých víkendových lyžiarov. Mrak ležal na ceste, skrýval parkovisko, hotely aj dolné stanice vlekov a prepúšťal len huk a šum kamiónov a štekot psov. Benjamínko sa zavše zastavil a počúval, či už sme dosť ďaleko od dediny, aby sme mohli počuť úplné ticho. Po hodine kráčania sa dočkal…a spokojne šiel ďalej.

Konáre smrekov sa ohýbali pod snehom, mladé stromčeky sa skrúcali, klaňali až k zemi. Bolo pár stupňov nad nulou. Sneh bol ťažký, lepkavý a mokrý. V kusoch aj v spŕškach padal zo stromov, čoraz viac a čoraz častejšie, ako sme sa blížili k poludniu. Ani nadmorská výška, ani zaoblačené nebo neplánovali ochraňovať niekoľkotýždňovú prácu zimy.

 

kozchi

 

Na Kečke nefúkalo. Bezvetrie nás sprevádzalo počas celého výletu, čo sa nám zdalo takmer neuveriteľné. Spoza Prašivej vykúkali slnkom zaliate Tatry. Na hrebeni nebolo nikoho. Kráčali sme po starších stopách, prebárali sme sa do mäknúceho snehu a nafúkaných závejov. V sedle Hadlanka pod Kozím chrbátom stopy odbočili na žltú značku ktorá kopec obchádza a nám neostalo nič iné, len si zvyšok cesty na vrch prešliapať cez naviaty sneh.

Hore bolo krásne, však ako inak. Boli sme poriadne unavení a na chvíľu sa mi zazdalo, že snáď cestu späť ani nezvládneme. Keď som videla ten dlhý, tiahly hrebeň a predstavila si ďalšie kilometre lesom, na chvíľu som sa bála, že nebudeme mať síl prejsť cez všetok ten boriaci sa ťažký sneh. Začali sme zostup. Dopoludňajšie svetlo sa zmenilo na poobedné a aj cez hrubú vrstvu mrakov pripomínalo, že dni sú ešte stále krátke. Deti stíchli – vládali už len máličko.

 

kozchj

 

Pod Kečkou sme stretli za autobus turistov v snežniciach, ktorí sa takto proti večeru vybrali na hrebeň. Boli sme zachránení! Vychodili nám krásny, široký chodníček až do Polianky. Išlo sa skoro lepšie ako v lete: žiadne kamene a korene, len pekná, rovná cestička medzi takmer polmetrovými mantinelmi. V Donovaloch sme boli za okamih.

 

 

 

 

Ako sa tam dostať:
Donovaly sa nachádzajú na strednom Slovensku, na západnom konci Nízkych Tatier. Ležia v horskom priechode, medzi Banskou Bystricou a Ružomberkom. Je tu veľké bezplatné parkovisko vľavo od cesty (keď ideme z Banskej Bystrice) a niekoľko ďalších menších parkovísk popri ceste. Autom sa dá dostať až do Polianky a ušetriť si tak dva kilometre cesty po asfaltke.
Prístupnosť/náročnosť/terén:
Trasa má dĺžku asi 16 kilometrov. Prevýšenie je približne 760 m. Dospelý človek prejde trasu za 5 hodín. Celý čas ideme po červenej turistickej značke. Začíname pri veľkom parkovisku na Donovaloch. Po asfaltovej ceste prejdeme okolo niekoľkých hotelov a chát, prejdeme dedinkou Polianka a vojdeme do lesa. Príjemným, hojdavým lesným terénom sa po asi hodine dostaneme do malého trávnatého sedla pod Kečku. Tu sa zvrtneme prudko vpravo a po krátkom strmom stúpaní sa ocitneme na začiatku trávnatého hrebeňa – na Kečke. Odtiaľto pokračujeme po hôľnatom hrebeni až do sedla Hadlanka a potom vystúpame strmým svahom na Kozí chrbát. Späť sa vrátime tou istou cestou.
Pre deti:
Nenáročný, príjemný bezpečný výlet do Nízkych Tatier.

Krásne výhľady, cez leto čučoriedky v lese.

Poplatky, vstupné, otváracie hodiny:
Žiadne.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *