10. august 2012
Ako povedala moja mama: Niekedy ideme veľa kilometrov, až na druhý koniec republiky, aby sme si obzreli nejakú skalu, alebo nejaký vodopád. A pritom nevieme o krásnom mieste, za ktorým chodia ľudia cez pol republiky a my ho máme za domom. Tak to je. Presvedčili sme sa o tom opäť pri výlete na Kečku.
Tunel v skale
Chodník značený zeleným kruhom v bielom poli (od apríla 2014 je značený klasickou turistickou zelenou značkou) začína pri ceste na okraji Hliníka nad Hronom, v smere do Sklených Teplíc. Začiatok sa nedá prehliadnuť – okrem smerovníka je tam mapa a veľká informačná tabuľa o Prírodnej rezervácii Szabova skala a Bralce, ktorých je Kečka súčasťou. Značka nás rýchlo zaviedla do lesa, preč od domov a polí. Prvý pocit ktorý som z výletu mala bol negatívny. Nudný les ma znervózňoval, otravoval a rušil. Nepáčil sa mi. Povedala som si, že počkám, čo bude ďalej. Je predsa hlúpe odpísať niečo hneď na začiatku.
Benjamín a les
Dočkala som sa. Odrazu prišiel strmý kopec hore a ten ako keby nás vyniesol z toho nezáživného lesa do priestoru, kde človek nevie kam sa má skôr dívať, čo má skôr robiť, či sa zastaviť, či fotiť, alebo utekať ďalej pozrieť sa čo je za ďalšou skalou. Krajina okolo nás sa každú chvíľu menila, za každou zákrutou bolo nejaké malé prekvapenie: Skalné veže a vežičky, machom porastené kamene zatienené zvláštnym papradím, o chvíľu zas malé kamenné moria, pukliny, jaskyne, potom skalný tunel, obrovské skalné steny, hlboké diery a k tomu občas schodíky, rebrík a reťaze – všetko, čo si naši malí odvážni skalolezci mohli priať. Našťastie im to išlo celkom dobre, pretože v takom teréne by sme im len ťažko pomáhali. Boli sme nadšení. Všetci štyria. Okruh cez Kečku je také malé skalné dobrodružstvo plné zeleného, trblietavého svetla, vlhkej vône a príjemného pocitu, že čas aj v dnešnom svete dokáže plynúť pomaly. Keby tam neboli značky, ľahko by ma presvedčili, že tade ešte nikto pred nami nešiel.
O chvíľu sme na Kečke
Napokon skaly skončili a pred nami sa rozprestrel les. Prechádzali sme lesom, potom cez malú lúku so senníkom uprostred, potom zasa lesom, okolo studničky a ďalej po širokej lesnej ceste späť k Hliníku. Deti už vtedy spokojne spali v šatke. A my sme spokojne kráčali naspäť k autu, oddýchnutí, pripravení vrátiť sa do bežného života.
| Ako sa tam dostať: |
| V Hliníku nad Hronom odbočíme pri benzínovej pumpe smerom na Sklené Teplice. Ideme po rovnej ceste asi pol kilometra. Pred tým, ako začnú zákruty a cesta začne stúpať, uvidíme na ľavej strane cesty tabule – jedna s mapou, druhá s informáciami o Prírodnej rezervácií a smerovník. Tam značka začína. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| Najprv sa ide striedavo lesnou cestou a lesným chodníkom. Minimálne stúpanie, orientačne nenáročné. Neskôr sa pridajú skaly, miestami je terén takmer lezecký. Vyžaduje sa sústredenie, zvýšená opatrnosť a dobrá obuv. Dieťa by malo byť zvyknuté poradiť si samo, niekedy sa mu vzhľadom na terén naozaj nedá veľmi pomáhať. Okruh je jednosmerný, veľmi dobre značený. Na trase sa nachádzajú rebríky a reťaze. |
| Pre deti: |
| Skaly, skalný tunel, malé jaskyne, rebrík, reťaze… Na Kečke je niekoľko hlbokých dier! Veľmi sa v tom nevyznám – vyzerajú ako prepadliny. Chodník vedie tesne popri nich. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Žiadne. |
Autor: tikaka
