19.október 2014

 

 

Ako všetci vieme, všade žijú ľudia takí aj onakí, vysokí aj okatí, šušlaví aj strapatí. A aj tak v každej krajine nájdeme aspoň jedno malé, drobné, takmer nepostrehnuteľné čosi, čo tých ľudí odlišuje od ostatných vysokých, okatých, šušlavých a strapatých ľudkov na zvyšku planéty.

Na Islande sme príliš krátko na to, aby sme mohli s určitosťou povedať, čo odlišuje Islandov od neIslanďanov. Namiesto toho ponúkame zopár mini-príhod, v ktorých tú ich inakosť možno nájdete aj sami.

 

 

Herňa

Cez leto bolo v Stöđvarfjörđure veľa dobrovoľníkov. Tak veľa, že sa nezmestili ani do trojposchodovej budovy bývalej banky, v ktorej bývame. Jedna skupina vždy musela prespávať v neďalekom dome, kde si miestni mladí ľudia zriadili herňu. Z vlastných peňazí si kúpili stolný futbal, stolný tenis, biliardový stôl a stolný hokej. Dom si upravili na spoločenské udalosti, nazhromaždili tam rôzne hry a DVD s filmami a spojazdnili tam sociálne zariadenia. A potom ho odovzdali na tri mesiace dobrovoľníckej organizácii a dovolili, aby tam prespávali a bývali cudzí ľudia. Mali len jednu požiadavku: Dajte prosím dobrý pozor na naše veci.

Táto informácia sa ku mne dostala pár dní po prílete na Island a úplne ma šokovala. Vtedy som ešte nevedela, že na Islande sú ľudia priateľskí a flegmatickí a bez problémov sú schopní veriť približne 110 ľuďom, ktorí sa v ich herni počas leta vystriedali. Teraz to už chápem trochu lepšie, ale ešte stále nie úplne.

 

Niccolo

Pred našou bankou zastavilo auto, vystúpila z neho žena a podala Mirkovi tašku plnú oblečenia. Potom nasadla do auta a odišla. Prekvapený Mirko vkročil do banky a začal zisťovať, či mu o tom niekto niečo povie, či mu to niekto vysvetlí. Prečo by niekto len tak prišiel a doniesol nám kopu tričiek, nohavíc, zopár mikín a jedny topánky?! Nikto z vedúcich o tom nič nevedel. Ani dobrovoľníci o ničom nevedeli. Taška sa odložila do skladu a o pár hodín sa na ňu zabudlo.

K večeru prišla skupina dobrovoľníkov čo prespávali v Herni. Nie je tam kuchyňa, a tak si prišli uvariť večeru k nám. Mladý Talian Niccolo vyzeral znechutene a podráždene. Dala som sa s ním do reči a po pár vetách som zistila, že sa ešte stále nenašiel jeho kufor, ktorý sa stratil niekde medzi Rímom a Keflavikom. Že je už 4 dni v jednom oblečení a v noci sa mu zle spí, pretože spacák ktorý si požičal zo skladu je mu príliš malý. Že má premočené jediné topánky a jediné ponožky a mrznú mu nohy. Vtedy mi v bublinke nad hlavou zasvietila žiarovka a porozprávala som mu o záhadnej pani, ktorá nám doniesla tašku s oblečením. Niccolo sa prenádherne usmial svojim minimalistickým úsmevom a dozvedela som sa, že sa o svojom trápení včera rozprával v obchode kde ho počula nejaká pani a hneď sa ponúkla, že mu donesie oblečenie po synovi. Vraj na to už aj zabudol, pretože nepredpokladal, že to myslí vážne.

Hneď sme šli do skladu. Oblečenie mu sedelo, ako keby bolo pre neho kupované. Aj jeden sveter sme tam objavili, aj ponožky, aj čiapku. Niccolo napísal ďakovný list a nalepil ho do výkladu v obchode. Po čase list zmizol. Asi našiel svojho adresáta.

 

 

Bicykel

40 kilometrov od Stöđvarfjörđuru, v Eskifjörđure, má organizácia Worldwide Friends ďalšiu budovu (bývalú školu), kde počas leta hosťuje dobrovoľníkov. Jej najväčší nedostatok je, že je od plavárne vzdialená vyše 30 minút chôdze. Prečo je to problém? Dobrovoľníci sa chodia sprchovať do plavárne, keďže v budove nie je fungujúca sprcha. 30 až 40 minút cesty tam a ďalších 30 až 40 minút cesty späť znamená, že aj s chystaním sa a sprchovaním im zaberie celý proces takmer 2 hodiny. A to je dosť veľa. Keď prší a fúka studený vietor, človek si rozmyslí, či sa pôjde sprchovať, alebo to vydrží do zajtra.

Dobrovoľníci majú k dispozícií niekoľko bicyklov, aby sa mohli na plaváreň dopraviť rýchlejšie. Väčšina z nich je polofunkčná a na ich použitie je potrebná dobrodružná povaha a zmysel pre nečakané prekvapenia.

Jedného dňa sa skupina dobrovoľníkov vracala k večeru z práce. V oranžovom svetle zapadajúceho slnka sa jednej vedúcej zazdalo, že sa medzi kopou starých bicyklov objavil aj celkom nový, pekný kus. Opýtala sa suseda, ktorý práve pracoval na záhrade, odkiaľ sa tam ten bicykel vzal. Sused jej vysvetlil, že ho doniesla jedna jeho známa z práce. Keď sa totiž dopočula, že dobrovoľníci sa musia chodiť sprchovať tak ďaleko, hneď šla domov a doniesla im bicykel, čo už vraj ani veľmi nepoužívala.

Viete čo ma na tomto dostalo najviac? Ani nie tak to, že niekto daroval plne funkčný bicykel, ale to, že to urobil úplne anonymne a bez nároku na uznanie a vďaku.

 

Autá

Doma na Slovensku nemáme vo zvyku často stopovať a keďže máme auto nie je to ani potrebné. Tu auto nemáme a keď chceme ísť niekam ďalej, musíme sa spoľahnúť na ochotu našich motorizovaných spoluobčanov. Autobusy by tiež teoreticky prichádzali do úvahy, ale tie chodia len 2 až 3 krát denne v tých najčudnejších a nám úplne nevyhovujúcich časoch. Okrem toho, nestoja tam, kam my chceme zvyčajne ísť.

Už som možno spomínala, že po ceste ktorá vedie cez Stöđvarfjörđur chodí minimum áut. Niekedy ich prejde 8 za hodinu (v oboch smeroch!), niekedy len 3. Keď sme prvý krát začali zvažovať stopovanie, uvedomili sme si, že keď zoberieme do úvahy zanedbateľný počet áut a fakt, že sme 4 osoby (a na prvý pohľad cudzinci), nemáme takmer žiadnu šancu zastaviť auto.

Ako to nakoniec dopadlo? Zastavilo nám hneď prvé auto, na ktoré sme zakývali palcom. Tento trend ostal. Aj keď sme boli štyria. Neúspešní sme boli iba jeden krát, keď sme sa snažili stopovať v nedeľu ráno (=absolútne žiadne autá). Za hodinu šlo okolo presne jedno auto a to zastavilo len aby sa nám usmiaty pán ospravedlnil, že nás nemôže zobrať, pretože ide iba tuto o ulicu ďalej na návštevu.

Keď už sme pri tých autách: Šoféri tu rešpektujú právo chodca na existenciu. Rešpektujú potrebu zraniteľného chodca cítiť sa v premávke bezpečne. Rešpektujú nepredvídateľnosť malých detí. Viete čo urobí každé jedno auto, keď sa k vám priblíži? Spomalí a obíde vás obrovským oblúkom. Až k druhej krajnici. Dokonca aj keď ste na chodníku, stačí keď šofér vidí deti.

Prvé týždne sme sa (naučení na domáce pomery) pri každom zavrčaní motora hádzali do priekopy a bežali sme od krajnice, čo bolo vzhľadom na kamenistý a strmý terén okolo ciest niekedy celkom adrenalínové. Potom sme pochopili, že nemusíme, že môžeme pokojne a spokojne zájsť ku kraju, nadviazať očný kontakt so šoférom a čakať až nás nááááširoko obíde.

Raz to vyšlo tak, že sme sa v jednom bode stretli my, kamión a auto. Zbehli sme samozrejme do jarku, ďaleko od cesty a čakali sme, až obe vozidlá prejdú. Vodič kamiónu aj napriek tomu takmer úplne zastavil. Radšej chvíľu počkal, aby predsa len mohol aspoň trochu obísť to miesto, kde sme stáli, a aby sme nemali pocit, že nás vytláča.

Tento príjemný prístup k chodcom si všimli aj ľudia ktorí sem prišli z iných krajín a veľmi sa im to páčilo. Vždy nakoniec vyvstala otázka: Prečo to niekde ide a inde nie?

 

 

Ovsené vločky

Nasadli sme do auta, ktoré sme stopli po ceste na výlet. Pán v aute bol islandským spôsobom zhovorčivý a z našej úspornej ale priateľskej konverzácie, sme sa dozvedeli, že niekoľkí opití dobrovoľníci v noci v prístave poodväzovali člnky, naliali do loďky vodu a nasypali do člnov ovsené vločky alebo niečo podobné. Sľúbili sme pánovi, že sa na to poobede pozrieme a budeme to riešiť.

O necelé dva dni sa detektívka s názvom: Kto nasypal vločky do loďky?! skončila nepriaznivým výsledkom pre piatich neplnoletých členov mládežníckej skupiny dobrovoľníkov. Prišli sme na to, že počkali až ich vedúca Elena zaspí, vytratili sa von, presvedčili nejakých turistov aby im kúpili pivá, potom ukradli práškový hasiaci prístroj a šli do prístavu vystrájať. Ovsené vločky teda neboli naozaj ovsené vločky, ale zhrudkovatený prášok z hasiaceho prístroja, ktorý zreagoval s vlhkosťou v loďke.

Keď sme sa dozvedeli, kto bol “páchateľ“, vybrali sme sa s Elenou hľadať majiteľa poškodených lodí, aby sme sa prezvedeli, či je potrebné uhradiť škodu…a samozrejme ospravedlniť sa za spôsobenú nepríjemnosť. Naše kroky viedli do obchodu. Pani v obchode o všetkom vie a všetkých pozná, preto nás neprekvapilo, že o incidente v prístave vedela tiež a ochotne nás navigovala k domu rodiny, ktorej sa to týkalo.

Bola práve nedeľa. Bolo nám veľmi trápne zvoniť niekomu v nedeľu ráno pri dverách. Nakoniec sme sa odvážili. Nič. V dome bolo ticho. Skúsili sme ešte raz. Zasa nič. Pomysleli sme si, že ešte možno spia, ale potom sme začuli buchot hrncov z kuchyne na poschodí. Zazvonili sme znova. Aj sme zaklopali. Stále nič. Stáli sme tam a čakali sme na zázrak. Chceli sme to čo najskôr vybaviť a mať to za sebou. Zázrak sa stal: počuli sme, ako niekto schádza po schodoch. Zabúchali sme na dvere a bolo nám otvorené. Vo dverách stál ten istý pán, čo nás pred dvomi dňami zviezol. Šok č.1: Chlapíkovi niekto z dobrovoľníkov babral do lodí. On potom stretne vedúcich z tej istej organizácie, ešte ich aj odvezie a s úplným pokojom a slušne, ako keby o nič nešlo, ich informuje, že sa niečo stalo.

Najprv sme sa mu ospravedlnili za nespratné decká a za to, že sme ich neustrážili. Ani sme nemali čas sa ho spýtať, či treba niečo zaplatiť, a prišiel šok č.2: Chlapík povedal: „To je v poriadku. Nič sa nestalo. Lode sme očistili, vysušili… Aj tie odviazané neodnieslo ďaleko. Všetko sa dalo do poriadku. Len…viete…lode sú naše živobytie. Do cudzích lodí sa nikto neodváži starať. Ani tu, ani nikde vo fjordoch. Ale..nič vážneho sa nestalo. To je v poriadku.“

Obe sme na neho vyvalili oči, a predsa len sme sa ho opýtali, či nič nepokazili, nezničili alebo neukradli, či netreba nič nahradiť. Pán nás prerušil pohybom ruky a prišiel šok č.3: „To bola vaša skupina čo v prístave chytala ryby?“ spýtal sa a my sme prikývli. „Ak by ste chceli, mohol by som vás zobrať na lodi na more a mohli by ste si zachytať tam. Možno by sa im to páčilo,“ povedal a to už som strácala prehľad o tom, či sa mi to sníva alebo či som svedkom niečoho neuveriteľného. Tak decká mu urobia problémy a on ich chce zobrať na lodi na rybačku. Vidíte v tom logiku? Ja nie.

Odchádzali sme zmätené, ohromené, vďačné a zahanbené.

 

Ale aby ste si nemysleli…

…že máme ružové okuliare (máme fialové 🙂 ).

Islanďania sa nám zdajú až píliš flegmatickí.

Nedokážu alebo nechcú plánovať. Všetko nechávajú na poslednú chvíľu.
Ich činnosť aj rozmýšľanie sú neštruktúrované a spontánne (to je z časti dobre, ale je ťažké si na to zvykať).

Nemajú veľmi pojem o čase a o dochvíľnosti asi veľa nepočuli…česť výnimkám. Nikdy sa nemôžete spoľahnúť, že dajú vedieť v stanovený čas, že niečo vybavia do dohodnutého termínu, že sa ozvú v daný deň.

Je skoro nemožné vstúpiť s nimi do konfliktu alebo ostrejšej výmeny názorov. Veľmi sa snažia udržiavať aspoň vidinu dobrých vzťahov. Radšej od vznikajúceho konfliktu odídu alebo ho zahovoria. Alebo sa tvária, že ste nič nepovedali. Z toho plynie, že je ťažké promptne riešiť a vyriešiť vzniknuté problémy.

Muži sú hanbliví. Žena s nimi veľa nevybaví. Čím je mladšia, tým je to horšie. Odpovedajú krátko a sú takí zmätení, že vám ich je až ľúto. Najlepšie sme si to odsledovali na jednom mladom mužovi z dediny: Keď sa s ním rozprávala 21-ročná Elena, klopil zraky, habkal, lapal po dychu, ošíval sa a bol červený až po členky. Keď som sa s ním rozprávala ja, zvládal aj dvoj-troj slovné vety, občas na mňa pozrel a dýchal relatívne pravidelne. Keď sa s ním rozprával Mirko, zistili sme, že má dobrú, plynulú angličtinu a červené líca nemá od narodenia.

Hovoria na vás islandsky. Keď zistia, že tu nie ste iba na 2 týždne na dovolenke, začnú na vás hádzať islandské slová a vety. Ako keby to stačilo na to, aby ste sa tento ťažký jazyk naučili. Až keď vidia, že to naozaj nejde, prejdú do angličtiny. A niekedy aj nie… V zásade to chápem. Ale niekedy je to nepríjemné a kontraproduktívne.

 
Tak si tu žijeme a pozorujeme, akí ľudia tu bývajú. Akí sú a ako vidia svet. Ako sa stavajú k veciam a čo je pre nich dôležité. Čo pre nich nie je dôležité. Čo sú ochotní tolerovať. Čo je pre nich samozrejmé. Čo je pre nich normálne. Ako nakladajú s problémami. Ako reagujú.
A potom zistíme, že vlastne pozorujeme, akí sme my. Ako vidíme svet. Ako sa staviame k veciam a čo je pre nás dôležité. Čo pre nás nie je dôležité. Čo sme ochotní tolerovať. Čo je pre nás samozrejmé. Čo je pre nás normálne. Ako nakladáme s problémami. Ako reagujeme.
Živé zrkadlá.

 

 

 

Autor: tikaka