Habakuky

1.júl 2012

„Veronka, teraz sme tam, kde je rozprávka?“ spýtal sa Benjamín. „Áno, Beny, teraz sme tam, kde je rozprávka,“ povedala som mu, pretože sme naozaj boli v rozprávkovej dedinke na úpätí Novej Hole, pod hotelmi Donovál – v Habakukoch.

Habakuky sú trošku iný svet. Zázračný, oči otvárajúci, farebný, náladový, rozmarný, nečakaný – proste naozaj rozprávkový. Je to svet tak koncentrovaný a intenzívny, že som mala problém všetko vnímať a spracovávať. Naozaj by sa tam dal stráviť celý deň. Chodili sme z domčeka do domčeka, všetko sme si obzreli a vyskúšali. Pozreli sme si 2 z rozprávok, ktoré sa tam hrali v asi 20-30 minútových intervaloch. Videli sme, ako sa vyrába zvonček a zavítali sme aj na ihrisko s preliezkami a hojdačkami aké inde nie sú.

V domčeku

Po pravde, bola som taká unesená, že som si nestíhala všímať, ako to všetko zvládajú deti. Boli tichšie ako zvyčajne, menej sa pýtali a viac pozerali. Že by im ten svet aspoň na chvíľu začal dávať zmysel? Trochu sa báli rozprávkových bytostí, čo pobiehali okolo, ale nakoniec sa osmelili a aj s nimi pár slov prehodili. Zažili svoje prvé ozajstné divadielko, s ozajstnými hercami na ozajstnom javisku. Toho sa báli úplne najviac, ale vždy sledovali pozorne.

Odchádzali sme po 4 hodinách. Nie preto, že by sme sa nudili. Na deťoch bolo vidno, že už je naozaj čas ísť spať, že už naozaj nevládzu. Rozlúčili sme sa s Habakukmi s tým, že sa sem určite ešte vrátime, keď budú deti o niečo staršie.

Neváhaj a vojdi

Myslím, že to, aký zážitok si z tohto miesta človek (či veľký, či malý) odnesie záleží do veľkej miery na jeho “nastavení“ a momentálnej nálade. Kto chce vidieť, vidí. Aj keď bude 33°C, aj keď bude pršať. Kto nechce vidieť, nájde si spôsob. Niekto povie: To je o ničom! a sklamane odíde po hodine. Sme schopní vnímať, rozpoznávať a prijímať len to, čo nás zrkadlí. Platí to nielen tu. Ale aj tu.