Fara

25. apríl 2015

 

 

Celé to začalo akosi čudne: Reagovali sme na ponuku ísť pomáhať na zrekonštruovanú faru na západe Čiech. Pán nám odpísal, že je to možné, že môžeme prísť, ale bude lepšie, keď zavoláme a dohodneme sa po telefóne. Zavolali sme teda okamžite na telefónne číslo ktoré uviedol, no nikto nedvíhal. Skúšali sme aj nasledovné dni, ale bez úspechu. Buď nikto nedvíhal, alebo bol telefón vypnutý. Po necelom týždni sme napísali druhý e-mail. Nikto naň nereagoval. Už sme si mysleli, že si to asi rozmyslel a budeme si musieť nájsť umiestnenie inde, keď sme sa konečne dovolali a dozvedeli sme sa, že pán je v Istanbule a nemôže volať príliš dlho. Nakoniec sme sa ale na všetkom dohodli s tým, že mu ešte 2 až 3 hodiny pred príjazdom zavoláme.

 

V deň keď sme mali prísť sme si odhadli čas aj s rezervou a tri hodiny pred príchodom sme pánovi zavolali, že o tri hodiny sme u nich. Prišli sme na minútu presne, no zdalo sa, že nikto nie je doma. Klopali sme, obchádzali dom a búchali na všetky možné dvere a napokon sme mu zavolali, aby sme sa prezvedeli, čo je vo veci. A on vraj práve pred pár minútami odišiel autom do mesta si niečo vybaviť a bude späť o 10 minút. Veľmi podivné, nie? Keď bežnému človeku poviete, že prídete o 7-mej, tak vás o 7-mej čaká doma, ak nie je on alebo jeho najbližší v ohrození života a zdravia. Určite sa nevyberie len tak do mesta! 10 minút sa takmer strojnásobilo. Boli sme unavení, hladní a uzimení. Chlapík konečne dorazil, vošli sme do domu a on sa spýtal, či sme zo sebou priviezli nejaké jedlo, lebo on nemal čas nič variť, keďže prišiel len pred 2 hodinami. Aj napriek tomu, že za 2 hodiny sa určite dá uvariť aspoň obyčajná polievka, sme mali na večeru pečivo so syrom (čo by mi inak vôbec nevadilo, ale keďže sme ten deň cestovali, pečivom sme sa napchávali celý deň a už mi liezlo aj ušami). Ešte sme ho prekvapili tým, že si nedáme ani párky, ani slaninu, ani klobásku, ani šunku a ani špekačky si nechceme opiecť na ohni, pretože my mäso nejeme a údeniny už vôbec nie. Očividne si poriadne neprečítal náš profil, kde je táto informácia jasne uvedená. Počas večere sme sa dozvedeli, že internetová kaviareň (ktorú nám sľuboval) je vlastne až vo vedľajšej dedine a ak chceme ísť na internet, môžeme skúsiť na obecnom úrade. Opäť – nedostupnosť internetu mi v bežnom živote neprekáža, ale my ho nevyhnutne potrebujeme na hľadanie si ďalších umiestnení a komunikáciu s potenciálnymi hostiteľmi.

 

Po večeri sme sa šli rozložiť do izby, ktorú nám pridelil. Na posteli nás čakala kopa už používaných perín a vankúšov. Boli na nich fľaky od kávy a bola z nich cítiť pánska voňavka. Keď som si unavená líhala na matrac, mala som chuť sa na druhý deň zbaliť a ísť si hľadať iné miesto. Prišlo mi, že takto sa k ľuďom nepristupuje… a chlapíka neospravedlňuje ani jeho nižší vek a ani to, že my sme jeho prví pomocníci cez HelpX a nemá s tým žiadne skúsenosti.

 

Svitol nový deň. Dlho a dobre sme spali a stihli sme nabrať dosť síl na to, aby sme boli schopní začať toto miesto vnímať a prijímať odznova a nenechať sa ovplyvňovať ničím, čo bolo pred tým. Čoskoro sme prišli na to, že nič z toho, čo som opísala sa nezrodilo zo zákernosti alebo nedbalosti, pretože sme prišli k srdečnej, dobroprajnej a pohostinnej rodine. Všetko to bolo o našich očakávaniach, ktoré nikto nemá za povinnosť napĺňať; a o rozličných štandardoch medziľudskej komunikácie, pričom tie naše štandardy nie sú nevyhnutne “lepšie“… no sú každopádne iné. Celý zlý prvý dojem umocnila a do takmer hysterickej polohy posunula naša únava zo všetkého, čo sa v našom živote za posledné dva mesiace zomlelo, zo všetkých tých presunov a cestovania, čakania, balenia a vybaľovania, cudzích tvárí a cudzích miest. Niekedy to tak je, že to na človeka všetko spadne v priebehu niekoľkých dní. Potom stačí aj tá najmenšia kvapka a pohár pretečie. Keď sa na to teraz spätne pozerám, vidím ako veľmi neopodstatnená bola naša reakcia a som veľmi rada, že sme ju pred rodinou neverbalizovali.

 

 

 

 

Chlapík s nami ostal jeden deň a potom odišiel späť do Nemecka, kde študuje. Ukázal nám čo kde je, porozprával nám o dome, o pozemku, o práci, o plánoch ktoré majú, trochu s nami popracoval a dohodli sme sa na tom, čo budeme nasledujúci týždeň robiť. My sme totiž boli na Fare väčšinu času sami. Rodina domácich sem chodí len na víkend: prídu z Prahy v piatok večer a odídu v nedeľu poobede. Päť dní v týždni sme boli sami v trojposchodovom dome, pri tichom kostole, na kraji malej dedinky a bolo to úžasné! Mali sme pokoj, pohodu a možnosť zadeliť svoj čas podľa potreby, počasia a momentálnej nálady. Mohli sme začať pracovať skoro ráno a nemuseli sme čakať, kým sa domáci zobudia. Mohli sme ísť spať so slnkom a nemuseli sme tým obmedzovať ani udivovať ostatných ľudí. Mohli sme si variť čo sme chceli a nemuseli sme sa prispôsobovať stravovacím návykom inej rodiny… a zároveň ich obťažovať našimi stravovacími návykmi a obmedzeniami.

 

Povyše Fary voňal borovicový les, nad hlavami nám pískali kane, občas ponad  strechu preletel bocian a v stromoch okolo jazierka vyklopkával ďateľ. Za rána na jazierku pristával párik divých kačíc. Rána na Fare boli také krásne! Slnko vychádzalo spoza borovíc, roztápalo hmlu na poliach a námrazu na tráve. Budilo nehybnú dedinu. Ohrievalo vzduch. Zapletalo lúče do konárov. Opieralo sa o kostolnú vežu. Žiarivé rána.

 

Cez víkendy sme stretli aj zvyšok rodiny: mamu Renatku, otca Honzu a tri z ich štyroch detí. Milí a otvorení ľudia sú to. A sú celkom iní ako my. S celkom inými hodnotami a prístupom k životu. S celkom iným spôsobom nazerania na veci. S inými prioritami a životným štýlom. Boli ako sneh v auguste. Boli osviežujúci, nečakaní, boli hluční, urozprávaní, veselí, živí, pozitívni, búrliví, extrovertní, priami, autentickí, bolo ich všade veľa a spolu vypĺňali priestory domu a záhrady ako jeden veľký, disharmonický, a napriek tomu dokonale pokope držiaci celok. Nedalo sa neobľúbiť si ich.

Chvíľami som aj mala pocit, že im rozumiem a hneď nato som si uvedomila, ako veľmi sme si vzdialení. Ale ako som už písala, sú to ľudia tolerantní a otvorení odlišnému a novému a tak ten náraz našej inakosti na ich inakosť nebol tak bolestivý či ošemetný akoby sme čakali.

 

Prvý víkend prišli iba domáci a mali sme čas sa trochu spoznať. Bol to taký selankový, dokonalý víkend plný dobrého jedla, čajíkov a kávičiek, rozhovorov, slnka a práce. Druhý víkend prišla okrem rodiny domácich aj skupina ľudí, ktorí mali na Fare prenajaté priestory na dve noci. Oni totiž domáci prenajímajú Faru na rôzne akcie. Počas nášho druhého víkendu tam mali stretnutie ruskí, ukrajinskí a srbskí prisťahovalci, ktorí žijú dlhodobo v Čechách. V deň nášho odchodu tam zas prišla skupina ľudí na narodeninovú oslavu. O týždeň už majú objednaných návštevníkov z Nemecka. Aj keď malo mať rusko-srbsko-ukrajinsko-české stretnutie kultúrny, vzdelávací a socializačný charakter, zvrhlo sa to na klasický pobyt na chate s hojnosťou alkoholu a zábavou pri ohníku do skorých ranných hodín. Bolo to trochu ako nahliadnutie do našej vlastnej minulosti: videli sme ako celý deň pospávajú, celú noc popíjajú, ráno vyzerajú ako mŕtvoly a nič z toho pekného víkendu nemajú… a rozmýšľali sme, čo na tom vidia, čo im to dáva, prečo to robia, a prečo sme to aj my kedysi robili, keď je to také hlúpe a nezmyselné! Človek nikdy nevie, kedy zas dostane príležitosť zasmiať sa na sebe.

 

 

 

 

Práca bola fyzicky ťažká a únavná. To nie je sťažnosť, to je konštatovanie. Nikto nás do ničoho nenútil, ani nám nestál za chrbtom. No to nič nemení na tom, že sme mali takmer každý deň unavené všetky svaly na tele. Ťahali sme ťažké kusy dreva na kopy, ukladali sme rozpílené stromy do šopy aby preschli, prevážali sme na fúrikoch nekončiacu hŕbu narúbaného dreva, vyťahovali sme koly zo zeme, hobľovali sme kmene smrekov a potom ich natierali lakom, plnili hobliny do vriec, vláčili sme konáre od zarasteného jazierka na hromadu kde sa budú spaľovať, pílili sme drevo na cirkulárke, Mirko rúbal, plnili sme krabice drevom aby boli pripravené na kúrenie, ale sme aj varili, prali povlečenia a prezliekali periny, prevlačovali matrace a čistili kúpeľne, umývali okná aj vysávali, polievali záhradku aj pleli, vozili kompost aj vyrábali operadlo na lavicu a v neposlednom rade sme pomáhali so stavbou veľkého drevníku za domom. To zahŕňalo kopanie jám, vozenie a nosenie veľkých aj malých kameňov, miešanie betónu, rezanie, pílenie, meranie a vymeriavanie dreva, pritĺkanie klincov, rozmýšľanie, pridŕžanie a osekávanie.

 

Museli sme sa veľmi snažiť, aby sme na každý deň vymysleli deťom nejakú vhodnú prácu. Väčšina z toho, čo bolo treba urobiť bola pre ne príliš nebezpečná alebo by to jednoducho nemali šancu fyzicky zvládnuť. Nakoniec sa nám to ako-tak podarilo. Prečo bolo pre nás také dôležité nájsť deťom každý deň prácu aspoň na 3 hodiny? Pretože sme prišli na to, že keď sa celý deň len tak ponevierajú, hrabú v krtincoch a pobehujú po záhrade, sú večer unudení a nespokojní, nepríjemní a papuľnatí, a to všetko len preto, že (ako povedal Beny): „Dnes sa mi nič nepáčilo. Nič v tomto dni! Len sme chodili a jedli sme a sedeli sme a žiadnu poriadnu prácu sme neurobili a nič zaujímavé sme nezažili!“ Prišli sme na to, že deti majú potrebu byť užitočné a majú potrebu byť rovnocennými členmi v skupine ľudí, v ktorej žijú. A ak ľudia okolo nich pracujú, chcú pracovať aj ony. Aké jednoduché a prirodzené, že?

 

16 dní na Fare prebehlo neuveriteľne rýchlo. Veľa sme tu prežili: Chytali sme užovku, ktorá sa nejakým spôsobom dostala do kuchyne a potom sa skryla v kúpeľni pod piecku. Zojke vypadol druhý zub (Prvý jej vypadol na Islande a ani si to nevšimla, takže toto bol prvý, ktorý si sama poctivo vykývala.). Prvý krát som pracovala s cirkulárkou a obojručným nožom. Strávili sme niekoľko dní v spoločnosti zaujímavej, vzdelanej rodiny. Vyberali sme ručne vodu z pračky, pretože sa na nej pokazilo čerpadlo. Spali sme na peci. Varili sme na peci. Piekli sme v peci. Každý deň sme mali k jedlu divú pažítku, ktorej deti neustále nosili domov za plné hrste. Niekedy pridali aj za hrnček sedmokrások. Skákali sme na trampolíne. Mali sme obed v záhrade. Stavali sme si z Lega. Preniesli a previezli sme stovky kíl dreva. Boli sme celkom sami v kostole. Vyšli sme až hore do kostolnej veže, kde sme videli kostolné hodiny z vnútornej strany. Žili sme na chvíľu vo veľkom dome. Mali sme príležitosť prečítať si česko – slovenskú hymnu v nemčine. Mirko si zahral na klavír. Deti si zahrali stolný futbal. Nazbierali a nasušili sme jahodové listy. Pozreli sme si film Súmrak dňa.

 

Za všetko ďakujeme.

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Komentáre:

  1. Zdravím vás, ďakujem za sprostredkovanie vašich zážitkov.Ste obdivuhodná rodinka.Veľmi sa mi páči ako spolu s deťmi pracujete.
    Páčilo sa mi ako múdro ste spracovali prvé stretnutie s tým pánom.Veľakrát som sa aj ja ocitla v situáciách, ktoré mi boli dopriate preto, aby som prostredníctvom iných ľudí videla svoj skutočný obraz.
    Prajem vám ešte veľa krásnych a užitočných zážitkov na vašich cestách.
    Budem zas trpezlivo čakať na ďalšie správy od vás. Majte sa pekne.

  2. Zdravím vás, mám otázku, v čom spočívalo toto konštatovanie: “.. Milí a otvorení ľudia sú to. A sú celkom iní ako my. S celkom inými hodnotami a prístupom k životu. S celkom iným spôsobom nazerania na veci. S inými prioritami a životným štýlom. Boli ako sneh v auguste. Boli osviežujúci, nečakaní, boli hluční, urozprávaní, …….. ” to ma zaujíma, či to súvisí s naboženstvom? lebo si neviem predstaviť, že aké mali iné hodnoty, prístup k životu, nemohli by ste to, prosím Vás rozviesť, teda ak chcete? ďakujem a prajem všetko najlepšie.

    • Nie, nie, s náboženstvom to určite nesúviselo. Teda…nejaké náboženstvo asi mali, tuším aj do nejakého kostola zašli, ale aké to bolo náboženstvo naozaj neviem a ani nás to nijako zvlášť nezaujímalo.

      Ale k Vašej otázke: Boli neuveriteľne (a naozaj neuveriteľne) optimistickí a odolní. Dôverujúci v dobro ľudí, takmer príliš dôverčiví. Nebojácni.Ako keby verili/vedeli/tušili, že dokážu všetko čo si zaumienia a nikto im to neprekazí, pretože spolu sú silní. …toľko v skratke o prístupe k životu a jeho stránkach, ktorými sa od nás odlišovali. Možno nie úplne, ale dosť.

      Čo sa týka hodnôt: Bolo pre nich dôležité aktívne pestovanie a podporovanie multikulturality medzi ľuďmi. Tak isto boli (na rozdiel od nás) veľmi vzdelaní a rozhľadení v oblasti histórie, politiky a umenia. Na fare sa dalo nájsť všakovaké umenie, predmety historickej hodnoty a pán domáci o nich vedel pekne a s láskou hovoriť. Navyše, celý svoj dospelý život zasvätili obnove takmer zborenej fary kdesi v pohraničí. Bolo to ich dielo, ich láska, o ktorú sa chceli podeliť so všetkými.

      To všetko sú veci, ktoré sú nám v podstate dosť vzdialené. Nie že by sme ich neuznávali, ale uberáme sa iným smerom. Tak toľko. Snáď som odpovedala na to, na čo ste sa pýtali :-).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *