Barborská cesta s deťmi

12. júl 2016

 

 

Barborská cesta má 186 kilometrov. Na jej prejdenie nemusíte byť superzdatní športovci, ani superskúsení horali. Jej prejdenie nevyžaduje od priemerného, zdravého dospelého človeka žiadne siahanie na dno síl, ani sebazaprenie. Jej prejdenie je extrémne komfortné, bezpečné, s možnosťou púť ukončiť alebo prerušiť takmer kedykoľvek, ak je to nevyhnutné. Jej prejdenie nevyžaduje špeciálne plánovanie ani prípravy. Počas celej cesty sú dostatočné možnosti ubytovania, relatívne kvalitného stravovania a je zabezpečený uspokojivo pravidelný prístup k pitnej vode. Všetky tieto prakticko-technicko-logistické atribúty robia z Barborskej cesty ideálny výlet aj pre malé deti.

 

Deti zvládnu všetko

Všetko. Od asi štvrtého dňa sme sa každý jeden, jedinký deň aspoň raz s Mirkom pozastavili nad tým, ako je vôbec možné, že tie deti stále fungujú, ako keby práve neprešli 17 kilometrov. Ako je vôbec možné, že už od skorého rána sú na nohách a stále idú ako keby nebolo 32 stupňov v tieni. Ako je vôbec možné, že každé ráno vstanú, oblečú sa, najedia sa, nasadia si ruksak a veselo (bez preháňania) sa vyberú v ústrety ďalšiemu dňu. Ako je možné, že my dvaja sa už sotva držíme na nohách a oni dvaja sa jašia na ihrisku. Ako je vôbec možné, že sa nezložia ani keď zmoknú, ani keď sa boja medveďa, ani keď sú prepotení, ani keď ich bolia nohy, ani keď musia ísť 5 hodín lesom, ani keď sú hladní, ani keď sa stratíme, ani keď nám niečo nevyjde. Zhodli sme sa, že keď sú deti dostatočne vnútorne motivované, nič ich nezastaví a nič ich nezlomí.

Akoby zázrakom sa u nich prejavilo všetko, čo sme do nich tie roky snažili vkladať: Boli pokojní, trpezliví, vytrvalí. Brali veci tak, ako prichádzali. Vnímali to, čo mali teraz. Riešili problém, až keď nastal. Akceptovali, že niekedy veci nevyjdú ako by sme chceli. Prejavovali svoju vôľu primerane situácii a zvyčajne aj s ohľadom na ostatných. Škoda, že im to nevydržalo aj na doma 🙂 , ale aspoň vieme, že sú toho schopní, keď treba.

 

 

 

Pre deti a hravé tvory

Na stránke Barborskej cesty nájde pútnik-turista všetky informácie, ktoré potrebuje. Vzhľadom na to, že sa neráta s masovou účasťou malých detí, chýbajú tu systematicky spracované údaje o atrakciách a miestach, ktoré môžu spĺňať motivačnú funkciu, v prípade, že sa niekto s deťmi na cestu vypraví. Skúsim teda z vlastnej skúsenosti spísať všetko, čo by sa prípadným záujemcom o prejdenie BC s deťmi mohlo hodiť:
 

(rozdelené podľa etáp, ktoré sú uvedené v Pase pútnika)

 

1. etapa: Banská Bystrica – Staré Hory
Špania Dolina

 

Voľne prístupná Denná štôlňa v centre obce.

Malé ihrisko a banský vláčik v centre obce.

Banský orloj pri Klopačke.

Kryté schody ku kostolu. (Nemusíme sa vrátiť dole, hore sa napojíme na BC.)

Zachádzka na Haldu.

Maľované info tabule, ktoré priblížia históriu baníctva aj tým najmenším.

Šachta Ludovika.

Staré Hory Mariánske pútnické miesto za obcou (v smere na Piesky)

Dom na konci dediny je pomaľovaný na motívy Maťka a Kubka.

2. etapa: Staré Hory – Krahule
Na ceste do Pieskov Asi 2 kilometre pred odbočkou na Piesky je na ľavej strane cesty jaskyňa. Od cesty vyzerá ako dve skaly opreté o seba. Hneď od vstupu si treba svietiť, aby sa človek neprepadol do diery, ktorá po asi 4 metroch ukončí chodník. Diera sa dá obísť a môžeme pokračovať vpravo nízkou, úzkou chodbou ešte asi 5 či 6 metrov.
Piesky Voľne prístupný kostolík.

Zatopený vstup do štôlne.

Už od Starých Hôr sú po zemi roztrúsené zelené a modré kamienky, o ktorých nám prostredníctvom informačnej tabule povedia viac práve v Pieskoch.

Na ceste do Harmanca Prechádzame ponad východ z tunela a potom okolo železničnej trate. Je to iba kúsok, ale našim deťom sa to páčilo.
Harmanec Ak sa to hodí, odporúčame reštauráciu na začiatku Harmanca. Zvonku vyzerá ako loď a aj vnútri je tematicky zariadená. Okrem toho kus podlahy je zo skla. Návštevníci tak pod sebou vidia potok tečúci priamo pod reštauráciou. Veľmi pôsobivé. (A varia výborne a veľa!)
Kordíky V Kordíkoch začína Kordícky rodinný okruh, ktorý však z veľkej časti neleží na Barborskej ceste. Ale ak by ste náhodou mali čas a chuť, odporúčame urobiť si sem odbočku.
Skalka Pár kilometrov pred Skalkou je priechodný Goergyho Tunel.

Na Skalke je Relax Centrum s ponukou rôznych aktivít a atrakcii (neviem k tomu nič viac, nevyskúšali sme).

Povyše Limby je zvon, na ktorý si môže hocikto zazvoniť.

3. etapa: Skalka – Kremnica
Krahule Hneď ako zídeme dole lyžiarskym svahom, ocitneme sa pri relatívne veľkej, voľne prístupnej detskej opičej/veveričej dráhe.

Vyhliadková veža na Krahuľskom vrchu. Je pri nej otáčacia skladačka, ktorá ukrýva tri známe zvieratká.

Stred Európy Stred Európy.
Na ceste do Kremnice Prepadlisko Šturc.

Vyhliadka na Kalvárii.

Kremnická kalvária. Pod kalváriou nájdeme skladačku podobnú tej pri Vyhliadkovej veži, no miesto zvieratiek skladáme významné miesta v Kremnici.

Kremnica Prehliadka Andrej štôlne.

Exkurzia do Mincovne.

Výstup na vežu kostola.

Múzeum gýča.

Termálne kúpalisko.

4. etapa: Kremnica – Sklené Teplice
Na ceste do Šášova Kvôli momentálnej nútenej obchádzke je potrebný presun autobusom z Bartošovej Lehôtky do Starej Kremničky. Pre deti je to príjemné spestrenie. Autobusy chodia každú chvíľu.
Šášovské Podhradie Hrad Šášov. Tesne pod hradom nájdete tabuľu s legendou o tom, ako hrad vznikol.

Pred začiatkom stúpania na hrad je múzeum histórie hradu.

Sklené Teplice Jaskynný kúpeľ.

Kúpalisko.

Dva horúce minerálne pramene, vrátane slávneho Levíka.

Pekný kúpeľný park s cukrárňou, dreveným autíčkom, altánkom a fontánou.

5. etapa: Sklené Teplice – Banská Štiavnica
Po ceste do B. Štiavnice Asi 2 kilometre za Repišťom je hrad Marcus. Vo vežičke pri hrade si môžete prečítať legendu o sv. Barbore.

V okolí Bartkovho majera a aj na lúkach v smere na Štiavnicu sa zvyčajne pasú kravy, ovce, prípadne kozy.

Poniže Červenej Studne je hneď pri chodníku na ľavej strane menšie jazierko – tajch vhodný na kúpanie.

Banská Štiavnica Štôlňa Michal v IC na Trojičnom námestí. Štôlňa má asi 100 metrov, prejdete ju za 5 minút aj s fotením.

Botanická záhrada.

Banské múzeum v prírode. (Je od ruky, ale ak tu prespávate a máte čas, veľmi, veľmi odporúčam. Je to zážitok.)

Banskoštiavnická kalvária.

6. etapa: Banská Štiavnica – Bacúrov
Sv. Anton Kaštieľ s najväčším poľovníckym múzeom na Slovensku, čo v preklade znamená: veľa pušiek a nožov, poľovníckych trofejí, fotiek a obrazov zvierat a predovšetkým rozsiahlu výstavu vypreparovaných zvierat, ktoré behajú, plávajú a lezú po našej krajine. No ktoré dieťa by odolalo?

Pri kaštieli je krásny park s kadejakými drobnými zaujímavosťami, jazierkom, drevenými sochami, atď.

Banský Studenec Kolpašské jazerá. Vo veľkom sa dá okúpať. Pekný prístup do vody od dreveného móla.
7. etapa: Bacúrov – Zvolen
Červený medokýš Prameň tesne pri Hrone. Dá sa zísť až k rieke.
Pustý Hrad Pod hradom je z dreva vyrezaný medveď a pár ďalších zvieratiek.

Na Hornom aj Dolnom Hrade je veľa informačných tabúľ s peknými ilustráciami a zaujímavými informáciami.

Po ceste z hradu je na polceste kratučká zachádzka na malú skalnatú vyhliadku. Vidno odtiaľ väčšinu Zvolena.

Zvolen Kúpalisko Neresnica

Vo Zvolenskom zámku nájdeme aj pre deti zvládnuteľnú a atraktívnu zbierku diel SNG.

8. etapa: Zvolen – Sampor
Cestou do Sliača 5 kilometrová prechádzka po hrádzi popri Hrone.

Pekáreň pri moste v Sliači, keď zídeme z hrádze.

Sliač Kúpeľný park s niekoľkými prameňmi, plastikami, fontánou…
Sampor Návšteva kláštora.
9. etapa: Sampor – Banská Bystrica
Hronsek Artikulárny kostol.

Pekné detské ihrisko v záhrade kaštieľa (BC prechádza okolo).

Cestou do B.Bystrice Hvezdáreň Vartovka.

Atraktívne zastavenie NCH Urpínske Serpentíny, ktorý na chvíľu vedie súbežne s BC. Nájdeme tu lavičky, domček pre hmyz, vtáčie búdky, jednoduchú schodíkovú preliezačku a drevenú zvonkohru.

Banskobystrická kalvária.

Banská Bystrica Námestie s veľkou fontánou, šikmou vežou (je možné na ňu vystúpiť), kostolmi, tržnicou a dobrou pekárňou.

Literárne a hudobné múzeum s pre deti veľmi atraktívnym Bábkarským salónom.

Mestský park pri Striebornom námestí. Je tam staršie, ale stále funkčné detské ihrisko.

 

 

Niečo navyše

Vzhľadom na to, že Samko a Zojka majú 6 a 7 rokov, chceli sme pre nich pripraviť niečo navyše okrem toho, čo Barborská cesta prirodzene ponúka. Niečo, čo by im pred aj počas výletu zaistilo pohodu a dobrú náladu.

 

ŠPZetky na ruksakoch

Pred začiatkom cesty sme sa s nimi veľa rozprávali o tom, kam pôjdeme, čo uvidíme, čo možno zažijeme, pozerali sme mapy, výškové profily a fotky. Okrem toho sme pre nich pripravili žlté kartičky s čiernou vežou, ktoré si pripli na ruksak. Takto hneď každý vedel, že idú Barborskú cestu. Obaja boli na svoje ŠPZetky náramne hrdí. Vždy keď išlo okolo nás nejaké auto alebo iní turisti, otočili sa im chrbtom, aby každý videl ich kartičky 🙂 . Keď získali prvý odznak v Banskej Bystrici, dali si ho na popruh ruksaku tak, aby bol viditeľný spredu. Takto to mali poistené z oboch strán a boli spokojní.

 

Masáže

Pred odchodom sme spoločne kúpili malé balenie chladivej konskej masti a každý večer počas Barborskej cesty som deťom dávala masáž nôh. Bolo to skôr pre psychickú pohodu a dobrý pocit, ale obom sa to veľmi rátalo a verili, že ich nohy preto tak dobre nesú, že dostávajú pravidelnú masáž.

 

Príbehy

Mnoho hradov, miest a pamiatok je spojených s nejakým zaujímavým príbehom, povesťou či legendou. Na internete sa dá nájsť kadečo. Aj známy príbeh o dvoch jašteričkách a Banskej Štiavnici, aj rozprávanie o vzniku Šášovského hradu, aj niečo o histórii šikmej veže v Banskej Bystrici, aj niekoľko povestí a strašidelných príbehov viažucich sa k Pustému Hradu a veľa, veľa iného. Všetky tieto rozprávky a rozprávočky prišli vhod počas dlhých únavných úsekov, kedy naokolo nebolo nič zaujímavé a morálka rýchlo klesala.

 

Nanukové bobríky

Máte doma dieťa, ktorému sa ústa nezavrú? Potom viete, že ak s ním chcete stráviť 12 dní bez možnosti ujsť na chvíľu do inej izby, musíte vymyslieť niečo, čo ho aspoň občas a aspoň na chvíľu umlčí. Hra Kto vydrží najdlhšie ticho je v nemilosti už pár rokov a tak sme museli vymyslieť niečo iné. Poznáte bobríka mlčania? Trochu sme to upravili a vymysleli sme Nanukové bobríky. Mali jednoduché pravidlá:

  1. Každý deň môžeš získať 3 bobríkov.
  2. Bobríka získaš vtedy, keď vydržíš byť úplne ticho celých 15 minút (dovolené je iba kýchanie a kašľanie).
  3. Bobríkov môžeš držať/plniť samostatne alebo spolu (držať dvojbobra, alebo trojbobra, tzn. byť 30 minút ticho alebo 45 minút ticho).
  4. Ak chceš získať 4 bobríky, môžeš. ALE musíš držať štvorbobra, a teda byť úplne ticho 60 minút.
  5. Keď prehovoríš, bobrík sa zruší a musíš začať odznova.
  6. Keď získaš 7 bobríkov, môžeš si v najbližšom obchode vybrať nanuk aký len chceš.

Nanukový bobrík zožal obrovský úspech. Medzi malými aj veľkými. Bola to taká malá zábavka popri všetkom ostatnom čo sa dialo okolo.

 

A počúvať a počúvať…a rozprávať a rozprávať

V tom prvom je lepší Mirko. Jedno naše dieťa neustále rozpráva a potrebuje, aby ho niekto počúval. Jeho pamätné vety: „A teraz sa poďme rozprávať o….hríboch!“ a spustí monológ na konci ktorého nasleduje veta: „A teraz sa poďme rozprávať o…jedle!“ a spustí monológ na konci ktorého je veta: „A teraz sa poďme rozprávať o…zvieratkách!“ a spustí monológ na konci ktorého je veta: „A teraz sa môžeme rozprávať napríklad o tom, kde budeme dnes spať!“ a spustí monológ… a tak to ide ďalej a ďalej. Nie, nemá to koniec. Občas povie niečo, čo vyžaduje reakciu, ale zvyčajne si vystačí bez nás.

V rozprávaní som zas lepšia ja. Odpoviem, vysvetlím, porozprávam. Čo len chcú. Druhé naše dieťa sa pýta často a veľa. Na významy slov a symbolov, na ľudí okolo seba (Prečo tá pani kríva? Prečo je ten pán taký čudný? Bývajú v Štiavnici dobrí ľudia?), na to čo bolo, na to čo bude, na príčiny (Prečo sme nemuseli zaplatiť? Prečo sa tu nemôžeme zastaviť? Prečo sú niektoré kremene hnedé a niektoré biele?), na dôsledky, na budovy, správanie, rastliny, vzdialenosti (Koľko metrov má táto cesta? Koľko krokov je to odtiaľto tam, kde budeme spať? Je to viacej ako od Žiaru na chatu?), hmotnosť (Koľko ton má tento strom? Má tento divozel aspoň kilo? A koľko má tento kamienok kilogramov? Tisíc? A čo je to gram? Ja vážim koľko gramov?) a na veľa iných vecí.

 

Pečiatky

Tie sme samozrejme nevymysleli my, sú súčasťou celého projektu Barborskej cesty. My sme len zabezpečili, aby každé dieťa malo svoj vlastný pas, do ktorého si bude zbierať svoje vlastné pečiatky, bude si môcť pozerať vlastnú mapu a sledovať ako postupujeme. Takmer každý deň otvárali pas nielen preto, aby získali ďalšie pečiatky, ale aj preto, aby preskúmali výškový profil a vzdialenosti, ktoré nás čakajú, aby si pozreli fotky v textoch a mohli čoraz častejšie vykrikovať: „A tam sme boli!“ – „Tam sme boli včera!“ – „To poznám, to je v Sampore!“

 

BC03-c

 

 

A na záver

Aby ste si nemysleli: na začiatku a aj počas cesty sme mali vážne pochybnosti o tom, či to deti zvládnu. Pretože niekedy môžete urobiť všetko pre to, aby bolo dobre a aj tak sa to nepodarí. Pretože keď nechcú a nevládzu, tak nechcú a nevládzu.

A aby ste si nemysleli: určite to nebolo tak, že by sme sa na seba celý čas len usmievali! Riešili sme rovnaké problémy, ako riešime doma. Že sa treba slušne správať. Že nevykrikujeme po ľuďoch. Že druhým nie je príjemné, keď ich pozorujú príliš dlho. Že nie je vhodné povedať, že modlenie sa k Panne Márii je blbosť. Že je potrebné brať ohľad na druhých. Že nie niekedy znamená nie a nebudeme o tom diskutovať. Že treba vedieť, kedy prestať. Že pri jedle nerozprávame o sopľoch a hovienkach. Že keď sa na niečom dohodneme, tak je to záväzné pre obe strany.

A aby ste si nemysleli, že po celý čas ani nepípli a nikdy sa nesťažovali. Vyjadrovali svoje pocity tak, ako k nim prichádzali. Aj dobré aj nepríjemné. Keď chceli jesť, alebo sa zastaviť, alebo im bolo teplo, alebo sa báli, alebo ich svrbeli štípance od komárov, alebo ich tlačila topánka, určite sme sa o tom dozvedeli. Bola to však skôr žiadosť o pomoc a podporu. Tak sme to chápali a tak sme na ich “sťažnosti“ reagovali. Keď sme naplnili ich potreby, pokračovali spokojne ďalej.

 

 

Keď sme deťom po dokončení Barborskej cesty povedali, že sú fakt dobrí, pozreli na nás, ako keby si neboli istí, či to myslíme vážne, alebo to hovoríme len tak. A potom povedali: „Veď to nebolo nič ťažké! Prešli sme aj horšie výlety. Toto bolo nič!“ Tak teraz zasa ja neviem, či to mysleli vážne, alebo to hovorili len tak, a v skutočnosti sú aspoň trošku hrdí na to, že to zvládli. Obaja tiež niekoľkokrát vyjadrili túžbu ísť BC ešte raz, najlepšie hneď zajtra, a Samko si poplakal, že už je to za nami. To sú, myslím, neklamné znamenia toho, že sa im páčilo, nie?

 

 

Viac informácii nájdete na stránke Barborskej cesty: www.barborskacesta.com

 

 

 

Autor: tikaka

 

 

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *