25. máj 2013
Malé priestory, úzke chodby, nízke stropy, klaustrofóbia…všetci ste zmierení s tým, kam idete?
Doniesli ich sem ako žriebätká, tu vyrástli a tu potom aj zdochli.
Voda nám tečie niekde preč a nie sem, čomu sme samozrejme radi.
Prehliadka trvá asi hodinu…ale niekedy aj dve.
Používali zvukové signály.
Máme čas, ja vám poukazujem všetko, čo chcete.
Všetkých čakala slepota.
Táto práca nebola až tak ťažká a preto tu robili aj ženy a deti.
Pozor na hlavu!
Nad nami je jazierko, preto je tu toľko vody.
Deti nepreťažovali a robili len toľko, ako ostatní – 12 hodín denne, 6 dní v týždni.
Prejdeme po slepačom rebríku.
>V tejto bani máme všetko, samozrejme aj permoníkov.
Vody tu máme dosť, ako počujete.
Za rok vyrazili 10 až 15 metrov chodby.
Rozumiete?
Baníci sa modlili k svätým.
To sa volá stoka.
Ako sa asi cítil permoník, keď sa mu zrazu niekto s kladivkom prebúral do obývačky?
Niektoré žily mali v priemere aj 15 metrov.
Nikdy to nebola ľahká práca.
Potrubie privádzalo vzduch k baníkom.
Aj papradie tu vyrástlo pri umelom osvetlení.
Zaujalo vás niečo? Vyše hodiny sme chodili v spleti podzemných chodieb Banského múzea v Banskej Štiavnici, počúvali, pozerali a vnímali atmosféru. Organizovaná skupina turistov ku ktorej sme sa na začiatku pripojili nám po čase zmizla z dohľadu a my sme ostali sami, s usmiatou pani lektorkou (lektori boli dvaja, samozrejme). Oblečení v plášťoch, s prilbami na hlavách a svietidlom v ruke, pripadali sme si tak naozajstne.
Pani lektorka bola milá, trpezlivá, príjemná, zlatá, ochotná, úžasná, ľudská, skvelá, výnimočná, jedinečná, naša súkromná… 😉
Zišli sme po schodoch dole, a potom sme to vystúpali po zvažujúcich sa chodbách, ani sme si nevšimli. Išli sme úzkymi nízkymi chodbičkami, kde by sme radi boli takí malí ako deti, aby nás neboleli kríže od zhýbania. Viac ráz sme zistili, že mať prilbu sa v bani oplatí. Išli sme aj širšími a vysokými chodbami, ktoré neboli ručne vysekávané. Kusy skál tu oddeľovali tak, že skalu najprv rozpálili ohňom, a potom prudko ochladili vodou. Puk!
Počuli sme divné zvuky, dunenie…
Benjamín: „Mirko, čo sú to za zvuky?“
Miro: „Neviem Beny. Znie to akoby kráčal niekto nad nami po poschodí,“ povedal Mirko prvé čo mu napadlo. Môže byť vôbec v bani nejaké „poschodie“? Neskôr sme zistili, že časť skupiny pred nami išla akousi hornou trasou – čiže naozaj nad nami – po poschodí.
Benjamín: „A toto je čo?“
Miro: „Neviem Beny.“
Pani lektorka: „To je vápenec. Usadzuje sa tu ako v jaskyni. O niekoľko (smiech) veľa rokov to tu bude vyzerať ako v takej Harmaneckej jaskyni.“
V takýchto chvíľach priezračne vidno aký je náš život krátky…
Zoja: „Nooo, tuto mi posvieť Mirko, aby som videla. Taaak. Pozor daj! Nespadni! Dobreee…“
…
Benjamín: „A toto je zlato?“
…
Zoja: „Prší tu.“
…
Zoja/Benjamín: „Jééééééééééééééj!“
Keď sme vyšli von, pršalo. Ale čoskoro prestalo. Mali sme dosť času pozrieť si povrchovú časť múzea: Geologickú náučnú expozíciu. Na informačných tabuliach sa návštevník dozvie ako sa pretváral povrch našej zeme. Sopky, vrásnenie, sedimentácia… Pre mňa veľmi zaujímavé. Medzi tabuľami sú na betónových podstavcoch umiestnené kopy hornín aj s popisom. To zas bavilo Zojku. Má rada kamene a zaujímajú ju procesy zvetrávania a kryštalizácie.
Nachádza sa tu tiež geologická mapa Slovenska, ktorá má v spodnej časti vzorkovník hornín – pekne pod sebou je tu vždy leštený rez, kde pekne vidno štruktúru, a normálny, neleštený kus tej istej horniny. Ani neviem, čo robili Benjamín s Mirkom, kým sme sa so Zojkou tešili medzi kameňmi…
Súčasťou povrchového múzea je prehliadka technických baníckych pamiatok pochádzajúcich z okolia Banskej Štiavnice.
Strávili sme príjemné doobedie v Banskom múzeu, a potom sme ešte zbehli na banskoštiavnickú Kalváriu, kde tento víkend po piatich rokoch rekonštrukcie otvorili a sprístupnili Dolný kostol.
| Ako sa tam dostať: |
| Banské múzeum v prírode sa nachádza v Banskej Štiavnici, pri tajchu Klinger. Cesta k nemu veľmi záleží od toho, z ktorej strany prichádzame. Pri múzeu je platené parkovisko. |
| Prístupnosť / náročnosť / terén: |
| K vstupu do štôlne zídeme po schodoch. V bani sú tiež schody, ale nie je ich veľmi veľa. Po okrajoch chodníka sú odvodňovacie jarky – na menšie deti treba dať pozor, aby tam nečľupli. Je vhodné mať pevné topánky, ale jedna pani to tam prešla v sandálkach na podpätku. Prehliadka trvá približne 1,5 hodiny. V bani je príjemne chladno, ale nie zima. |
| Pre deti: |
| Štôlňa, permoníci, vozíky a vagóniky…. |
| Poplatky, vstupné, otváracie hodiny: |
| Parkovné: 0,5 eura za hodinu (dá sa platiť cez sms). Vstupné a otváracie hodiny sú premenlivé. Viac info na: www.muzeumbs.sk |
Autori: orim, tikaka
