14. jún 2013
Po minuloročnom okruhu po strednom Slovensku sme tento rok zamierili na východ – na miesta, o ktorých sme už čosi počuli, ale nikdy sme tam neboli a aj napriek tomu, že sú súčasťou našej krajiny o nich takmer nič nevieme.
Informácie o východnej časti Slovenska sa na internete zháňajú o čosi ťažšie. Buď celkom chýbajú, alebo sú kusé, roztratené v omrvinkách po youtube videách, výročných správach rôznych spolkov a organizácií, naskenovaných článkoch miestnych novín, nadšených cestopisoch, a strohých, dookola kopírovaných viet na rôznych turistických portáloch.
Kempy sú sústredené do vychytených turistických oblastí, ako Vysoké Tatry, Slovenský Raj, Pieniny, Spiš, či Domaša. Je takmer nemožné nájsť miesto pre stan mimo týchto oblastí. Tak isto informácie o kempoch na východe sú (až na niekoľko výnimiek) neaktuálne, príliš stručné alebo žiadne. Dokonca ani fungujúce telefónne číslo sa niekedy nedá nájsť.
Môj plánovací duch sa kvôli týmto skutočnostiam nervózne mrvil v kúte – nespokojný s nedokonalosťou a neucelenosťou plánu logistickej, ubytovacej a obsahovo-programovej roviny nášho výletu. Okrem toho sme na všetky prípravy a zháňanie informácií mali len niekoľko dní. Pôvodne sme totiž mali ísť na západ Slovenska, na Považie a do Bratislavy, a táto zmena plánu prišla nečakane. Nedalo sa však nič viac urobiť a plánovací duch si musel zobrať nútenú dovolenku na zotavenie sa zo šoku.
Zbalili sme sa s ľahkosťou viedenskej baletky a keď svitla sobota, 15. júna 2013, vyzbrojení mapami a auto-atlasom (našim verným pomocníkom a spoločníkom počas celej dovolenky) sme vyrazili do Pienin, do Červeného Kláštora. Ani by som nepovedala, že Slovensko je také veľké :-). Zdalo sa mi, že cestujeme už večnosť a to sme boli ešte len tuto pri Liptovskej Mare. Na východe som bola naposledy v Trebišove, na Memoriáli MUDr. Vladimíra Harineka v roku 2001 a tie vzdialenosti som si už nepamätala. Našťastie slnko svietilo, klimatizácia pracovala, a deti vďačne počúvali Coco Jambo, Bamboleo, Mambo no.5 a podobné skvosty minulého tisícročia.
Autor: tikaka
