18. jún 2012

 

 

Rozmýšľala som, rozmýšľala a stále sa mi zdalo nemožné pobaliť nás na vyše 2 týždňovú stanovačku, do malého osobného auta bez strešného nosiča tak, aby sme mali všetko čo bude treba. Predsa len ideme do hôr, ale chceme si zabehnúť aj do mesta, a chceme sa aj okúpať, naplánované máme historické pamiatky, aj veľa výletov v prírode… Nakoniec som si spomenula na to, ako moja mama vždy hovorila: “Či sa balíš na tri dni, alebo na týždeň – to už je jedno.“ Tento fakt mám praxou overený. Je to zaujímavé, ale naozaj  viac-menej platí. Rozhodla som sa teda  túto rodinnú múdrosť rozšíriť o “Či už sa balíš na týždeň, alebo na dva – to už je jedno. (Takže sa zbaľ na tri dni a bude to dobre.)“  Hneď som bola pokojnejšia a mohla som sa do toho s chuťou pustiť. Koniec koncov, nebudeme predsa v odľahlých necivilizovaných pustatinách a obchody majú všade.

 

Ako sme sa nakoniec zbalili

Sme majstrami v bleskovom balení. Za jedno poobedie sme schopní pripraviť sa na hocaký, aj niekoľkodňový výlet. Teraz sme si však dopriali ten luxus celého dňa, nech máme pohodu.

Hlavný “balič“ je u nás Mirko. Či už ide o balenie darčekov alebo balenie sa na výlet. Zbalí čokoľvek, kamkoľvek. Má nadprirodzenú schopnosť dostať veci, ktoré zaplnia celú obývačku do dvoch úhľadných, stredne veľkých tašiek. Na veľké (viacdňové) výlety však aj tak balím ja. Nezabudnem ako som ho pred rokom, keď sme šli na našu prvú stanovačku s deťmi, nechala všetko pekne pobaliť a potom som sa ho 4 dni musela neustále pýtať: „Kde sú zápalky?“, „Kde je JARka?“, „Kam si dal utierku?“, „Kde majú deti hrubé ponožky?“. To by nebolo až také zlé, keby som nedostávala odpovede typu: „Noo..to asi bude v tej veľkej hnedej taške. Napravo. …Teda vlastne naľavo. Nie je to tam? Hm..Ale mne sa zdá, že som to tam dával. Noo..Aha! Tak to bude potom asi v tej malej taške. Niekde v tom menšom vrecúšku. Máš?“

Čiže, balila som aj teraz…a celkom mi to išlo. Pravdepodobne to nebolo profesionálne zbalené, s využitím každého kubického centimetra, ale aspoň sme celé dva týždne všetci vedeli, kde čo je.

 

Ako sme to do auta napratali

Nuž…ja som sa pozerala z okna a na diaľku som Mirka povzbudzovala. On sa tešil – mal to ako skladačku.  Chodil okolo auta, vyťahoval, otáčal a vkladal jednotlivé kusy batožiny do kufra a deťom pod nohy, hral sa s tým, skúšal, párkrát to celé prestaval a nakoniec to dokázal. Opäť – nad moje chápanie. Ja by som to nenatlačila ani do dodávky.

 

Čo sme zabudli?

Prekvapivo, nič. Naopak. Mali sme kopec vecí nevyužitých a nepoužitých. Človek si ani neuvedomí, ako málo mu stačí. Menej oblečenia, menej hračiek. Možno to bolo aj tým, že počasie nám prialo a takmer sme nepotrebovali celú prepravku hier, hračiek a kníh pre deti, čo som si starostlivo pripravila pre prípad núdze. Možno to bolo tým, že sa mi chcelo prať v rukách častejšie, než som očakávala a niektoré kusy oblečenia ostali čisté-nedotknuté.

Ale teraz mi napadlo – predsa len nám jedna vec chýbala: Biolit proti lezúcemu hmyzu. Ten na budúci rok určite berieme! Potom sa nám určite nestane, že budeme každý deň zo stanu vyhadzovať 25-30 ucholakov pozaliezaných na najnemožnejších miestach.

 

 

 

Autor: tikaka