8.deň Barborskej cesty (Staré Hory – Harmanec)

3.júl 2016

Budík zvoní o štvrtej , no nevstávame. Za oknami len pred chvíľou doznela búrka s mohutným dažďom. Hrmenie z vrchu doliny bolo počuť už od polnoci a o druhej sa Starými Horami prehnal dážď, ktorý hučal, akoby nám pod oknami prechádzal vlak. Vzduch je konečne dýchateľný. Vtáky spievajú. V umytých stromoch sa vrtí vietor. Na strmej stráni nad našim oknom čučí prilepený mrak ako kus vaty, len okraje sa mu nedočkavo skrúcajú.

Vďaka modernej technike zisťujeme, aké počasie predpovedá múdry ALADIN. Že vraj dážď. Ale len trochu. O pol piatej vstávame a začíname náš každoranný rituál: obliecť, učesať, natrieť tvár Niveou, prezuť, najesť, umyť zuby, dobaliť ruksaky, zaviazať šnúrky, skontrolovať či sme niečo niekde nenechali a môžeme ísť. Alebo aj nie. Pretože opäť začalo pršať. Sedíme v izbe pod modrou strechou a čakáme. Našťastie nie dlho. Vyrážame s hodinovým oneskorením po obsychajúcich chodníkoch Starých Hôr.

Hneď za Starými Horami odbočíme na chvíľu z Barborskej cesty na mariánske pútnické miesto. Už toľkokrát som prechádzala Starými Horami a už toľkokrát som videla tabuľu pri kostole, ktorá návštevníkov víta na pútnickom mieste, no nikdy som sa tam nebola pozrieť. Po dnešnej návšteve môžem povedať, že treba ísť, ak budete mať cestu okolo. Snáď to bolo ťažobou vody, pod ktorou stáli okolité stromy. Snáď to bolo chuchvalcami mrakov nad kopcami. Snáď to bola energia všetkej tej lásky, vďaky a nádeje, ktorú tu zanechali už tisíce ľudí. Človek sa zrazu cíti zastabilizovaný v rýchlom svete, pokojný a odhodlaný, tvárou v tvár miestu, na ktoré ľudia prichádzajú stretnúť sa s tým, čo im dáva silu.

Vrátime sa späť na Barborskú cestu a mierne stúpame lesom. Prší na nás zo stromov. Mračná sa krútia a občas ukážu modrú oblohu. Samko sa bojí, že zmokneme. Nechce nám veriť, keď mu ponúkame starú pravdu, že „keď fúka vietor, málokedy prší“. Začneme vymýšľať rýmy na melódiu pesničky Keď som išiel do lesa na drevo. To mu odvedie myšlienky od dažďa a upokojí sa.

Keď som išiel do Pieskov po kameň

Zvalil sa mi do cesty veľký kmeň

Kmeň sa kotúľal až do doliny

Popučil mi v záhrade maliny.

Cesta zo Starých Hôr do Harmanca je relatívne nezáživná. Stále sa krútime po úbočiach kopcov, ideme raz hore, raz dole, stále vidíme to isté a z hĺbky doliny počujeme autá. Ako včera, tak aj dnes. Len dnes sme o čosi nižšie. Po krajoch cesty rastú maliny a jahody. Deti trhajú. Chvíľu si spievame, potom deťom rozprávam povesti o vzniku hradu Šášov, vzniku Banskej Štiavnice a Kremnice. Znova. Zjavne im to nevadí. „Vieš, Veronka, keď ty niečo rozprávaš, čo som ja už počul, rád si to vypočujem znova,“ hovorí mi môj synček, akoby mi čítal myšlienky.

Aby som nebola nespravodlivá, nejaké zábavy po ceste predsa len sú. Prvá je nečakaná a veľmi dobrodružná, v podobe diery alebo skôr jaskyne a prepadliskovej jamy naľavo od cesty, ešte skôr než prídeme na Piesky. Najprv vojdeme do diery vytvorenej o seba opretými skalami. Pred nami sa zem prepadáva, ale dá sa pokračovať nízkou, úzkou chodbou vpravo, ešte asi 5-6 metrov až do malej jaskynky na konci. Vnútri je úplná tma. Treba si hneď pri vstupe začať svietiť, aby človek nespadol do jamy, ktorá chodníček nečakane ukončí. Zojka sa bála ísť ďalej do chodby a ostala radšej pri vchode. Benjamínko s Mirkom šli až nakoniec. Pri zbežnom pohľade sa zdalo že tu nie sú žiadne netopiere, no jeden tam nakoniec predsa len bol. Vyfrnkol von a skryl sa v najbližšom strome. Keď sme vyšli z diery, vrátil sa hneď naspäť.

Krátko na to prichádzame k druhej zaujímavosti dnešného pochodu: do zaniknutej baníckej osady Piesky. Neostalo z nej veľa a asi málo ľudí by rozpoznalo, že tu niekedy nejaká usadlosť bola. Ostal kostolík, haldy a zatopený vstup do štôlne. Kostolík je otvorený, na oltári schne kytička kvetov, okolo keramických anjelikov sú rozložené zelené kamienky. Ešte je tu pár spevníkov a biblia. A obrazy, svietnik a príjemný chládok. Deti schrúmu Horalku a pridajú k svojej rozrastajúcej sa zbierke zopár ďalších do zelenomodra sfarbených kamienkov, ktorých je tu roztrúsených medzi ostatnými kameňmi. Pri Pieskoch nás predbieha mladá dvojica, ktorá sa pravdepodobne tiež vydala na Barborskú cestu. Zatiaľ len hádame, no keď ich uvidíme opäť v Harmanci, sme si takmer istí, že sú to naši spolupútnici.

Najviac sa tešíme na to, že pôjdeme po železničnej trati. Čakáme, kedy už konečne zídeme ku Kolibe sv. Krištofa, pretože tam niekde by sme sa na trať mali napojiť. No keď nás žlté značky s čiernou vežou vyvedú z lesa, sme dosť ďaleko od koliby, na Uľanskej ceste, a trasa vedie k odbočke na Harmanec z druhej strany. Železnica nikde. Kráčame teda po hlavnej ceste a sme radi, že je tam aspoň aká-taká krajnica. Nakoniec sa nám podarí napojiť sa na koľajnice aspoň na posledných 100 metrov pred papierňami. Sme trochu sklamaní, ani nie tak kvôli sebe, ale hlavne kvôli deťom, ktoré sa na prechod po koľajniciach tešili už od Žiaru. Nevieme, kde sa stala chyba, či je trasa preznačkovaná inak, než je písané v sprievodcovi, alebo sú cesty dve… Už sa to nedá vrátiť. (V Kremnici sme sa dozvedeli, že trasa musela byť preznačená, pretože železnice zakázali viesť Barborskú cestu po koľajniciach. Táto informácia je vraj vložená na samostatnom liste do sprievodcu. My sme si však knižočky kupovali uprostred minulej zimy, keď ešte zmena neplatila a tak sme to nevedeli.)

Prichádzame do Harmanca a sme na konci s dnešným prídelom síl. Do ubytovne sa dovlečieme a zdá sa mi, že dokonca aj deti toho dnes majú dosť a budú už len ležať. Chyba, vážení priatelia! Stačilo im započuť, že v ubytovni je herňa so stolným futbalom a už im žiaria očká a súria nás, aby sme už konečne doprali ponožky a dovybaľovali ruksak a aby sme už konečne, a hlavne rýchlo, išli pozrieť tú herňu.

Kým sa ponožky sušia na parapetnej doske, deti s nasadením hrajú stolný futbal a ja s Mirkom si zahráme stolný tenis. Hrou k rýchlej regenerácii! Je to celkom účinné, pretože potom bez väčších problémov zájdeme do reštaurácie na večeru a dokonca dojdeme aj naspäť 🙂 .

Viac informácii nájdete na stránke Barborskej cesty: www.barborskacesta.com

Autor: tikaka